Cestujete sami, na vlastnú päsť. Ale v hosteli nie ste nikdy sami! Teda určite nie v "Curiosity Backpackers, Johannesburg." Okrem toho že na izbe (na ktorej väčšinou nie ste) nespíte sami, je tam veľká chill out zóna s barom, kde sa každý večer čosi deje.
Ja som si tam prvý večer dole prišla len tak sadnúť s mojím notebookom, objednala som si pivo a písala blog. A prisadol si milý blonďák. Tiež s pivom. Štrngli sme si a dali sa do reči. O pár minút na tom si prisadne Američan, Argentínčan a Fínka. Bavíme sa po anglicky, ako inak. A o čom inom ako o cestovaní, našich skúsenostiach, čo kto robí alebo študuje, o našich krajinách. Ste sami ale fakt sa necítite sami. Veľmi uvoľnená atmosféra. Príde vám to ako by ste sa bavili s dlhoročnými priateľmi.
O 19.00 príde barman a oznamuje začiatok "večera hier". Aké iné než pijacie hry. A pilo sa. Pilo, bavilo, hrali sa najrôznejšie hry. Moja namotivovanosť "vyhrať" veľmi skoro skončila, pravidlá sa nedodržiavali, ale o to vlastne vôbec nešlo. Barmani sa zabávali s nami, veselo nalievali ale na našu veľkú smolu, o 22.30 museli hudbu vypnúť a bar pomaly zavrieť. Ešte sa pár z nás išlo zabaviť do vedlajšieho baru, išla s nami aj domáca - naša recepčná - inak by som sa do tých ulíc určite nevybrala.
Hostel sám veľmi prakticky organizuje výlety. Tiež každý deň v týždni čosi iné. A tak sme sa dvanásti nasáčkovali do minivanu o 10.00 ráno, niektorý ešte s opicou. A už sme sa poznali z večera predtým. Fasa nie? A ak nie, zoznámili sme sa. Napríklad s tou psychologičkou z Brazílie. Nastúpil energetický mladý černoch, náš sprievodca na celý deň, fascinovaný mojimi blond vlasmi, rovnako ako ja som večer predtým bola facsinovaná vlasmi jednej milej černošky, čierne jak uhoľ a hrubé jak silon. Aké krásne je, aký sme všetci rozdielny. A oni sú fascinovaný mojimi, pre mňa "vypelichynými" vlasmi.
No a druhý večer bol už viac pohodový. "Poetry evening". Miestni mladí ľudia prišli improvizovať, recitovať. Už nás bolo v našej chill out miestnosti/bare pomenej, nie každý má rád poéziu. A keďže som tam užasnutá sedela od ich prvej improvizácie, oslovil ma ich veliteľ. Že ako sa volám. Daniela. "It is Daniela show!" a od tej chvíle nasledujúcu pol hodinu recitovali pre mňa, o mne. Od veci, veď ma nepoznali. Recitovali čo ich napadlo. Veľmi energicky, od srdca, po anglicky. Rozumela som tak 50% ale aj tak to stálo za to. Išla z nich taká energia. Robili to, čo milovali. Ešte mi nikto nikdy nerecitoval. Po tomto kultúrnom zážitku som si napísala ešte pár zápiskov do blogu, sedelasom na megagauči. Už som tam poznala skoro všetky tváre, občas si niekto prisadol, prehodil so mnou pár viet, pýtali sa či nejdem s nimi, že idú na večeru (o deviatej večer. nie, vďaka, španieli:D). A potom si ku mne prisadol chlapík z Chile. A bavili sme sa do druhej ráno. O živote, o jeho podstate, o šťastí, nešťastí, vzťahoch, rozchodoch, láske, cestovaní. O živote. Ani neviem ako sa volal. O druhej ráno som mu zaželala dobrú noc a šťastný život.
Podstata je, že občas si s niekym aj vymeníte kontakt, ale väčšinou ani nie. Stretnete sa, vzájomne sa obohatíte, môžete sa s niekym rozprávať aj celú noc. Také milovanie dvoch duší, ak si skutočne s niekym sadnete. A potom sa rozlúčite. Zabudnete na tvár, na meno. Ale na ten rozhovor nie. A vaša duša sa smeje, ake krásne je cestovať "sám".
