Ja som taký neveriaci Tomáš. Alebo aspoň pochybovačný Tomáš. Keď som počula všetky tie varovania od rodinky a kamarátov, len som sa pousmiala. A povedala nech sa za mňa radšej pomodlia, a poprajú mi nech sa mi darí. Babička mi to modlenie sama navrhla. "Že ťa tá mamina pustí..."
V hosteli mali službu "airport transfer" ale zdala sa mi predražená. Že veď sa odvezem vlakom a prejdem zo stanice peši. Alebo busom. Veď mi už niekto poradí.
Po kontrole môjho pasu a víz som úspešne našla svoj batoh. Nejako som si nebola istá, či zvládne Lufthansa pri prestupe vo Fankfurte prepraviť moju batožinu do správneho lietadla. Ale oni to dokázali! Som rada že môj batoh neskončil ako jeden z tých, čo som na kope videla nahádzané na letisku.
Každý sa snaží zarobiť. Rovnako tí predbiehajúci sa taxikári na termináli, rovnako zmenáreň ktorá si zaúčtuje hrozný poplatok, a tak namiesto sľúbených 14 Randov za 1 Euro dostanete ledva 12. No čo už. Som turista tak im dám zarobiť.
Vlak sa podobá tým holandským. Takzvaný Gautrein. Rýchly, pohodlný, premáva každých 20 minút. Problém nastal, leď som si myslela že sa z cielovej stanice pešo dostanem do hostela. Veď keď som si to pozerala na Google maps, bolo to 15 minút zo stanice. No áno, ale zabudla som si vymeniť autový mód za chodiaci. Chodiacim módom to bolo 50 minút. V turistickom infocentre na stanici mi povedali že pešo je to moc ďaleko a už mi volali taxík. A ja že taxík je moc drahý že by som radšej šla pešo alebo busom. Ale milá černoška v uniforme za pultom pokrčila nos a pokrútila hlavou. Že mi zjedná cenu, ale že pešo by som chodiť nemala. Hmm.
Tak som sa dostala do hostela a rozhodla sa spoznávať mesto. A pešo sa vyberiem, veď čo sa mi môže...bolo 14.30. Recepčná, že ak chcem niekam ísť, zavolá mi taxík. A zas vyhadzovať peniaze? To sa mi nepozdávalo. "To walk alone around is not adviceable". Tak mi dala len malú mapku okolia, s ružovou centrofixkou vyznačené ulice, že tade môžem ísť sa prejsť, ale nie inakade. Na izbe je dokonca vyvesený oznam o tom, že ktorým uliciam sa treba vyhnúť.
Úprimne, pochopila som až keď som vyšla na ulicu. Každých pár metrov stojí skupinka čiernych mužov, žien nikde. Cítite tie pohľady na sebe, a keď prejdete okolo, takmer zakaždým počujete "Hallo, how are you?" Zašla som do galérie, ktorá ako inak tiež bola vyznačená na mapke, že tam môžem ísť. Dala som sa do reči s majiteľkou, že ako to tu chodí. Potom sme sa dali do reči ešte s pár umelcami, tam pracujúcimi, všetci miestny. Nikto z nich by mi neodporúčal ísť pešo na stanicu. Jeden z nich váhal, že či áno alebo nie, ale dodal "Určite nechoď pomaly. Ak už chceš ísť niekam pešo, musíš kráčať rýchlo, tým je menšia šanca, že sa ti niekto dostane do vreciek." Ok, keď že to miestni hovoria, niečo na tej kriminalite v Johannesburgu asi bude. Na každej ulici, aspoň v časti Maboneng, kde je môj hostel, stojí celý deň sekuriťák a stráži bezpečnosť na uliciach. Kultúrny šok.
Takže, pre tých ktor
ý hľadajú odpoveď na otázku, áno, Johannesburg je nebezepčný. Náš hostel je ako zlatá klietka. Je tu pekne, hipstersky, bar, akcie, ale miestnym z ulice je vstup do baru a spoločenských miestností zakázaný. A ľudia z hostela zase nechodia večer niekam inam, iba ostanú tu. Organizujú sa exkurzie do okolia, každý deň, a každý večer je tu nejaký program v spoločenskej miestnosti/bare. Zlatá klietka. Ale príjemná.
