Už pred pár dňami som Andrew(ovi) (neviem ako sa to skloňuje) povedala, že by som sa rada preletela na tandeme, ktorý tu má a na ktorom sa preletí občas sám, občas povorzí aj hostí. Zhodou okolností prišiel na návštevu jeden jeho priateľ, ktorý to chcel tiež vyskúšať, tak sa ma Andrew opýtal, či sa chcem pridať. No samozrejme! No a okrem toho som Connie oslovila s prosbou, či by bolo možné sa jeden z dní previezť na koni. No a vyšlo to na ten istý deň, na nedeľu. Bola som taká šťastná, že ma čakajú dva nové krásne zážitky, v sobotu večer som išla veľmi skoro spať, aby bol čím skôr ďalší deň, tak veľmi som sa tešila.
Lietanie tandemom je paráda. Je to veľmi pohodlné, vôbec sa to netrase, skúsený letec pred vami šoféruje a vy si len užívate krásne scenérie. Videli sme aj nejaké zvieratá ale o to moc nešlo, lebo oni sa toho zvuku boja a hneď zdrhnú. Máte krásnu voľnosť, žiadne steny a okná ako v lietadle, len vy, letec, tendem a nohy sa voľne hompálajú vo vzduchu. Navlečená som bola v kombinéze, kukla, rukavica a lyžiarske okuliare, ako keby som bola v horách na lyžovačke v 90tych rokoch. Keby mala tá kombinéza ružovú farbu, celá ja keď som mala 14 a učila sa plúžikom zísť po svahu.
V noci sa mi normálne snívalo, že jazdím na koni, tmavohnedom až čiernom, tak som sa na to tešila. Už ako malá som milovala kone. Stále som si ich kreslila. Kreslila som si domček a vedľa domčeku plot a za plotom bol vždy koník. Keď nás na deň detí vozievali v parku vo Vajnoroch koníky, vždy som si predstavovala ako koňa popoženiem, on sa odtrhne z vôdzky, prípadne preskočí ohradu a ja sa na ňom budem prevážať po dedine a všetci sa na mňa budú pozerať a mi závidieť. Reálne sny malého dievčatka. Keď mi mamina potom zaplatila nemalé peniaze aby som sa v jazdeckom klube Epona naučila jazdiť, schytala som také alergie a exémy, že som sa v noci budila na rozškrabané krvavé svrbiace rany. Tak sa sen o jazdení na koni malému dievčatku (vtedy už puberťáčke) rozpadol jak domček z karát. Ale čosi vo mne vždy túžilo sa k jazdeniu vrátiť. Vždy ma fascinovala sila a zároveň elegancia týchto zvierat. Možno som v minulom živote bola nejaký cowboy na divokom západe alebo čo. V každom prípade oheň vo mne túžiaci sa voziť voľne v prírode na konskom chrbte neuhasínal. V Belgicku bolo toľko koňov, že keď som sa tam vozila autom, každých 500 metrov som spomaľovala, koľkokrát aj zastavila, keď som za ohradou zbadala kone, privolala som ich, hladkala a duša sa z toho vždy nesmierne tešila. Stále ma to k nim magicky ťahalo. A to človek musí vycestovať do Afriky, aby si tento sen splnil. A hneď dvakrát:)
Aj keď sme boli niekde na nejakom pobyte a ponúkali jazdu na koni, nikdy mi ani nenapadlo sa zúčastniť. Bola som presvedčená, že na to treba už aké také jazdecké skúsenosti, ktoré som ja nemala. Ale keď som tuná v sobotu cez deň videla, ako sa vozia malé deti voľne, bez vôdzky, uvedomila som si, že ak je kôň dobrej povahy a vytrénovaný, nemusíte vedieť nič. Doprava, doľava, zastav. Dokonca ani vyskočiť na neho nemusíte vedieť, pristavia vám schodíky:D Teda ja som ich nepotrebovala, veď v mojom sne som si to tisíckrát nacvičovala, ako sa na neho vyšvihnem.
Tak som ho v nedeľu ráno uvidela - koňa z môjho sna:) Volal sa Spot, lebo má na chrbte jednu malú bodku. Elegantný, veľký a silný žrebec. Trochu tvrdohlavý ale energický. Ako ja:) Hneď sme si padli do oka. Počkala som kým vyhupnú do sedla aj ostatní zúčasnení a vydali sme sa. Prvé neisté kroky, keď sa Spot rozhodol, že namiesto po ceste chce ísť ešte skontrolovať, či v kýbli nie sú zvyšky žrádla a ja ho akosi opratami nevedela presvedčiť, že sa má pridať k ostatným. Ale potom to už išlo samo. Hore kopcom sa nakloniť mierne dopredu, dole kopcom dozadu, pozor na jamy a pekne pomaly kráčať. Asi hodinu som nedýchala. Celá šťastná som po jazde objala Connie a poďakovala jej za tento krásny zážitok. Môj sen. A to som ešte nevedela, že ďalší deň ma čaka dvojitá porcia radosti.
Poobede som sa celá vyjarená prechádzala po kancli a pýtala sa, či je možné ísť ďalší deň do rezervácie, pozrieť si zvieratká. A Andrew na to, že by mohlo byť pre mňa zaujímavé to zorganizovať na koni! Nevedela som že je čosi také možné. A hlavne bez jazdeckých skúseností. Ale je! Esmay vytočila číslo, crrrn crrrn a hneď bolo dohodnuté. 350 R (cca 25 eur), dve hodiny jazdenia po prírodnej rezervácii na koni, len 10 minút od Antbear Lodge. Nevedela som čo mám od toho očakávať, či ma tam nezožerie lev. Ale určite som sa nebála.
Čakala som že budeme nejaká malá skupinka, ale bola som tam len ja sama a mala som sprievodkyňu Kerrie len pre seba. Krásny žrebec Charmerock čakal už osedlaný pre mňa, zoznámili sme sa a vydali na cestu. Prírodná rezervácia Zulu Waters Game Reserve má asi 3500 Ha. Je ohradená elektrickým plotom. Ja som si naivne myslela, že prírodné rezervácie sú tu otvorené ale nie je to tak. Pretože pôvodní obyvatelia (Zulu People) by ich, ževraj, vyvraždili a zjedli. Aj keď to nie sú žiadni divosi, sú to farmári, ktorí sa snažia uživiť ako sa dá a tak by pravdepodobne, bez elektrického oplotenia, už žiadnych zvierat nebolo. Kráčali sme na koňoch asi 10 minút, keď sa kone splašili. Z vysokej trávy totiž vybehli traja Pumbovia. Áno, to smiešne divé prasa ako v Levom kráľovi, ešte aj ten chvost nosí tak smiešne dohora keď uteká.
O trochu ďalej sme prešli do údolia a kukám, traja pštrosy utekajú pred nami jak o život. To som ešte nevedela, že ich za ďalším kopcom uvidím ďalších 50. Krásne obrovské šťastné vtáky. Veľmi plaché, ako inak. Ďalej sme jazdili a kochali sa stádami pakoní, rôznych druhov antilop ako buvolec stepní, buvolec bieločelý, zebry, antilopa oribi, antilopa losia. To všetko, spolu s pštrosmi žije krásne v stádach, v harmónii. Na koni si to užijete ešte viac, nie ste viazaní cestami, môžete ísť kam chcete a cítite sa ako súčasť toho celého, na koni vás aj zvieratá vnímajú ako súčasť, aj keď pred vami utekajú. Potom stoja obďaleč, v bezpečnej vzdialenosti a s údivom vás pozorujú. Zišli sme o čosi nižšie, k rieke, kde sa páslo obrovské stádo buvolov afrických. K nim sme nemohli ísť príliž blízko. Kerrie mi vysvetlila, že najmä v zime, keď ich prikrmujú, stačí aby nás dvaja traja spozorovali a vybrali by sa našim smerom, a to teda nechceme. Tieto obrovské zvieratá môžu byť pomerne nebezpečné. Požičala mi jej ďalekohlad a ja som s úžasom pozorovala tieto niekedy až 900 kilové obry.
Po chvíli sme išli pomaly ďalej, koníky nás niesli šikovne hore kopcom, všetku prácu odmakali za nás. Pochytil ma pocit úprimnej vďačnosti, kôň vás bez reptania nesie, hore dole kopcom, preskočí prekážku, zastane keď ho o to požiadate, jediné čo vy musíte je prispôsobiť sa vlneniu jeho chrbta a chváliť ho za dobre odvedenú prácu.
A za kopcom sme ich uvideli. Rodinku nosorožca bieleho. Chvíľu som mala pocit, že sa za nami každú chvíľu rozbehnú, že matka bude chcieť chrániť svoje dieťa, ale vôbec. Kerrie ma ubezpečila, že sú na ľudí a kone zvyknutí. Dovolili nám sa priblížiť na neuveriteľných 50 metrov! S úžasom som pozorovala tieto krásne zvieratá. Kerrie mi povedala, aby som si ich dobre pozrela. Že možno, keď nabudúce prídem do Afriky, "už nebudú"...
Ešte sme sa kúsok prešli k malému jazeru, dali koňom napiť a najesť sa šťavnatej trávy, nasmerovali ich smerom k ranču. Už ma čakal odvoz. "Dúfam že kým tu budeš, dojdeš sa ešte povoziť", povedala Kerrie. "Asi už nie, od zajtra zase makám a potom odchádzam k pobrežiu." Rozlúčili sme sa ako dobré priateľky a ja som jej v kútiku duše závidela, akú úžastnú náplň práce má...
