Po únavnej ceste z Durbanu do Mthatha som mala dosť. Skoro 7 hodín v buse, unavená a mala som chuť už VIDIEŤ OCEÁN. Aj preto shuttle bus z Mhtata do Coffee bay trval večnosť a nie 1,5 hodinu. Privítali nás, mali sme si položiť batohy pri recepcii aby nám ukázali kde budú naše izby, kde je kúpeľňa a kde kuchyňa a blablabla, potom sme si mohli vybrať welcome drink. „Srať na welkom drink pustite ma k oceánu“ behalo mi celú dobu mysľou. Aj keď ubytko bolo fantastické, ťahalo ma to k vode, neskutočne. Keď som si vzala drink, rýchlo som ho kopla do seba a chvíľu zaváhala, či sa obliecť do plaviek alebo nie. Bolo už 16.30 a tu slnko teraz zapadá o 17.00. Spýtala som sa baby na izbe, „je už zima na kúpanie“ ona že áno. „Aj keď som šibnutá?“ „Tak nie.“ Hahaha. Ale aj tak som sa neprezliekla, len som sa išla prejsť. 1.Pláž bola rovno pod ubytkom. Už tá bola krásna, ale prešla som ešte kúsok na druhú pláž a tá bola dychvyrážajúca. Pláž v tvare U, so zapadajúcim slnkom, do ktorej ústila aj malá rieka. V pozadí surfujúci nadšenci a ja len sedím a rozjímam, vnímam energiu rozbúreného oceánu, v pozadí vlny narážajúce na skaly.
Bohužiaľ moje rozjímanie prerušili po pár minútach dve deti. Dvaja malí miestni chlapci, nie starší ako 10 rokov, odhadujem 8, ma začali obťažovať. Pýtali si peniaze, pýtali si jedlo a keď som povedala, aj videli že nič nemám, potom si začali pýtať pusy. Takto ma otravovali asi 15 minút kým som neodišla. Chvíľu som si aj povedala, že preboha sú to len deti, a chcela som sa s nimi začať normálne baviť, spýtala som sa ich po anglicky ako sa majú ale nerozumeli mi. Okrem „pleaaaaas, fooood“ a „10 rands dos not kil you“ nevedeli nič iné. Tak som musela moje rozjímanie nad oceánom presunúť na ďalší deň a vrátiť sa spať do ubytka, inak by ostali na mne nalepení večne. Ale keď som sa ich zbavila a obdehli otravovať niekoho iného, išli oproti mne moje tri kamošky zo Švajčiarska, s ktorými som sa zoznámila už v Amphiteater backpackers a išli rovnakou cestou ako ja. Všetky boli oblečené v plavkách. Tak to by som bola blbá aby som sa k nim nepridala:) Aj keď som nebola v plavkách, vyzliekla som tričko gate a šup sa do vody. Bola teplučkaaaaa, indický oceán. Keď sme z nej po pár minútach vyšli, až tak teplo nám nebolo, ale nevadí.
Coffee bay je zázračné krásne nekomerčné miesto. Z Mthata idete ešte 1,5 hodinu smerom k oceánu cez africké dediny, malé kopce, chvíľu hore, chvíľu dole, doprava a dolava. Už aj vidíte oceán v diaľke, a myslíte si že už už tam budem, ale akosi to trvá pridlho. Nie je tam ani obchod, len jeden malý lokálny, ktorý radšej nechcete navštíviť, lebo vyzerá ako akási ruina s dvoma zamrežovanými oknami, opadajúcou omietkou s nápisom „Local Shop“. Ale všetko čo treba nájdete v ubytovaní tak obchod vám netreba.
Zo samotného miesta vyžaruje pohoda. Ľudia sú tam veľmi milý, všade sa v atmosfére cítite teplo, aj keď je relatívne zima, neprejdete 2 metre aby k vám nezavoňala (alebo nezasmrdela?:) vôňa marihuany, lebo ako som zitila, marihuana a surfovanie akosi patria k sebe. Večer, keď sa zotmelo, sedíme okolo ohňa, rozprávame sa a popíjame pivo. Najprv to nebolo až také spoločenské, všetci tam boli v skupinkách a nevedela som moc ku ktorej sa pridať, tak som tam tak postávala, bolo asi 21.00 a chystala som sa do postele. Zrazu si ku mne prisadol manažér ubytka, predstavil sa mi a nakoniec sme boli poslední, čo o 00.30 išli spať. Ako hovorím, keď cestujete takýmto spôsobom, nikdy neviete ako večer skončí. Keď plánujete párty, idete spať o ôsmej zničení a keď chcete ísť spať o 21.00 , prebudí vás príjemná konverzácia a zrazu po únave ani chýru ani slychu.
Druhý deň organizovali na moje potešenie „beach day“. Čo v preklade znamená, celý deň na pláži, surfovať, oddychovať, baviť sa s priateľmi, opaľovať sa, kúpať sa, opekať si toasty na ohni na obed, hrať beach volejbal. Jediné, čo tomu celému chýbalo bolo to surfovanie. Vlny boli príliš divoké, do všetkých strán, spätný prúd príliš silný. Že by vás prekotilo po dvoch metroch. Tak sme robili všetko ostatné, celý deň, až kým nám nebolo okolo štvrtej pomerne zima a zabalili sme to. Problém bol, že hladina stúpla tak moc, že rieku, ktorú sme normálne prebrodili po členky, bola teraz omnoho vyššie. Ak ste mali šťastie, tak po kolená, ak prišla vlna tak po pás. Tak to bola celkom sranda.
Deň pred tým som spoznala chlapíka, čo býva obďaleč. Hovoril, že pôjde na ryby tak som sa s ním dohodla že mi chytí rybu. Rybárčiť síce nebol, ale jeho kamarát bol, tak som na večeru dostala čerstvú rybku z oceánu, spravenú na ohni. Najlepšia večera za posledný mesiac. A zadarmo:) Večer sme znova sedeli okolo ohňa a miestni doniesli svoje bubny. Teda neviem ako sa to volá, také tie africké a ešte jeden hudobný nástroj podobajúci sa na fujaru. Tak bubnovali v afrických rytmoch, spievali a my sme sa usmievali so zavretými očami do ohňa. Túto noc prišiel aj miestny čosi ako šaman. Muž bielej pleti, asi šesťdesiatnik, tvár plná vrások. Ale vrások zo smiatia, to rozoznáte ihneď. Polodlhé šedivé vlnité vlasy a arafatka omotaná okolo pásu. Tiež bubnoval s miestnymi, hovoril ich jazykom. Dali sme sa do reči a bavili o veciach, ktoré akoby boli napísané v knihách, ktoré som posledné mesiace čítala. Vysvetľoval mi, ako lieči miestnych a ako fungujú energie, ako ona šesťdeiatnik denno denne prebúdza dieťa v sebe a to mu dáva pocit, že žije. Keď som mu pritakávala na veci o ktorých mi rozprával, občas ho doplnila alebo pridala nejaký môj poznatok, bol šokovaný. „Väčšina mladých, s ktorými sa tu rozprávam, len kývu hlavou a pozerajú do mobilu.“ Povedal, že je veľmi rád, že ma stretol, že mu dávam nádej, že nie celý svet spí na vavrínoch a rúti sa do záhuby. Že som „prebudená“. Vďaka bohu.
Ďalší deň ráno som na zobudila a chcela skúsiť surfovanie. Bus odchádzal až okolo 11.00 tak som mala dosť času. Rozospatý kouč vyzeral ako keby sa skôr tešil späť do postele, ak by sa hodina zrušila, ale ja som sa nadšene navliekla do sexi obleku, vzala surf pod pazuchu a išli sme. Bola celkom zima o 7:30 ráno, ale voda bola teplučkáááááá. Najprv sme nacvičovali na piesku ale vlny medzitým akosi stále neutíchali, ale narastali, a tak sme potom vo vode boli len 15 minút a nechali to tak. Podmienky boli opäť nevyhovujúce pre začiatočníkov a tak som s dlhým nosom išla späť. Ale aspoň som mala pár krát ten fantastický pocit vlny pod sebou ktorá vás unááááša ale v týchto podmienkach až moc ďaleko ku skalám. Preto sme museli prestať. Ale aspoň som to mala zadarmo. Ešte raz som stretla šamana pri raňajkách, býval vlastne rovno oproti tak ma vzal ukázať svoju zázračnú záhradu, kde má nasadené všetky rastliny, ktorými lieči. Okrem toho aj papáje, banánovníky, veľa kávovníkov a pár minirastliniek marihuany. No veď čo už. Aj to je príroda, a aj tým lieči:) Asi.
Po zvyšok dňa som sa už len lúčila s kamoškami zo Švajčiarska, dvoma zlatými babami z Malawi, zaplatila lacný účet, vyoblímala zamestnancov a nalodila sa do busu. A od 11.00 do 22.00 skoro celý čas sedela (a chvala bohu aj spala) v buse.
Asi na dve hodinky ma rozptýlili dvaja chalani z Izraelu, ktorý prisadli do busu a chvílu so mnou cestovali. Veľmi ma zaujímala ich kultúra, a ja som im zas porozprávala o našom krásnom Slovensku. Veď, je o čom rozprávať. Dobrú noc!
