Keď som sa ráno zobudila, tradične už automaticky o 6:35 (mám nastavený otrasný vnútorný budík ktorého sa neviem zbaviť), pomaly som sa pozviechala, dala si sprchu a umyla si vlasy. Keď idete cestovať, hlavne po hosteloch, je dobré to urobiť, pretože neviete kedy budete mať najbližšiu možnosť to urobiť. Nikdy neviete čo vás postihne ďalší večer, či nejaká párty, alebo totálna nechuť voči miestnym sprchám, alebo proste lenivosť na sprchovanie. No ale o tom potom.
Odchod bol v znamení jednoduchého zbalenia sa, pretože proste všetko som nahádzala do 80 litrového batohu a čakala na odvoz. Do toho strašidelného domu sa so mnou prišiel rozlúčiť aj kocúr Oskar, ktorý ma vtedy "vyliečil" spolu s Connie. Adiel si spolu s Esmay spravili výlet, aby ma odviezli, pretože Amphiteater majú veľmi radi. Connie ma vybozkávala asi trikrát, vymenili sme si čísla a uistila ma, že energia nepozná hranice a keby som hocikedy potrebovala, mám jej poslať moju fotku a ona mi podľa výrazu v mojich očiach pomôže, pošle energiu. Kúpila som si od nej na pamiatku krásnu ručne maľovanú tašku, Adiel (doslova) oprášil auto čo tam stálo asi určite mesiac nejazdené a odfrčali sme. Asi za hodinu sme dorazili do Amphiteater backpackers. Krásne "Chill out" miesto. Proste z toho všetkého (až na prepracovanú recepčnú a neúctivé kuchárky) sálala pohoda. Lenže na recepcii keď som im povedala meno, tak mali celkom prekvapený výraz tváre, ale pohotovo ma ubytovali v izbe č. 2. Vždy sa snažím o to najlacnejšie ubytko, čo je spoločná izba pre 6-8 ľudí. Väčšinou je to aj podelené, aby dievčatá neboli na izbe s chalanmi. Ja som bola prekvapená, že som na izbe len s jedným niekym, videla smo len jednu rozhádzanú posteľ. Tak ja že v pohode, že to nie je až také "busy". Lenže neskôr som zistila, že na mňa zabudli, dievčenská izba bola obsadená tak ma dali do "zmiešanej" čo znamená ja, a ostatní chalani čo prišli druhú noc. Nejak mi to nesedelo, ale potom som zistila, že to je úplne v pohode a aj keď to boli horkokrvní španieli a jeden talian, 100%ní džentlmeni.
Hlavný dôvod prečo som išla do Amphiteater backpackers bol, aby som aspoň raz išla na PORIADNU túru. Poriadna túra v Juhoafrickej republike znamená 3000 plus. Ibaže hneď pri príchode som recepčnú počula hovoriť, že "zajtra je Leshoto tour". Hneď ma premohla zúfallosť. Na stránke som videla niekoľko túr, ktoré organizujú, jednu tritisícku, Tugela vodopády, ale nikde nebolo napísané v ktorý deň akú. To ani neni pre nich možné dopredu plánovať, kvôli počasiu a pod. Leshoto tour bola jediná ktorú som nechcela, hlavne preto, že moje víza do JAR sú len jednorazové, tak som nechcela (ani za nelegálny "príplatok" na hraniciach) riskovať výjazd z krajiny. Leshoto je totiž taká krajina v krajine, s akousi inou kultúrou a tradíciami. Ale pre mňa nie zaujímavý a drahý výlet. Tak som sa zmierila s tým, že 3000ku neurobím, oni ju v deň kedy tam som neorganizujú a nebola iná možnosť,ako by som ju spravila sama. Tak som sa spýtala na iné možnosti, objednala odvoz do "Royal Natal Park" asi pol hodinku od nás a po zvyšok večera sa vyrovnávala s tým, že 3000ku nespravím, pretože nemám ako. Royal natal park je síce krásny, ale nie je to, čo som chcela. Deď predtým organizovali vodopády, deň po tom 3000ku, ale v deň keď som tam bola akurát Leshoto tour. Šit. Čo už. Asi to tak malo byť.
Neskôr eše v ten deň som sa išla prejsť po okolí. Potom som ležala na hojdačke a čítla si. Už sa celkom ochladzovalo, keď okolo mňa prešla blondýnka v tričku s krátkymi rukávmi, smerovala do svojho stanu, tak som na ňu zakričala, že by sa jej zišla bunda. Ona že akurát ide do jacuzzi sa zohriať, či sa nechcem pridať. Jasneeeeeeeeeeeee. Tak som sa potešila, že som si nezabudla pribaliť plavky. A tak som sa hodila do plážového aj keď vonku sa ochladzovalo asi na 10 stupňov, ale Jacuzzi bola vnútri a vyhriata asi na 130 stupňov. Tak sme sa tam bavili, bola z Kanady a volala sa Nicol. Potom dorazili ešte ďalšie tri Švajčiarky a dve holanďanky. Dobrých ľudí sa všade veľa zmestí tak nás tam sedelo 7 blondýnok. Asi hodinu a pol sme sa močili, vymieňali sme si cestovateľské skúsenosti, preverila som si znova moju holandštinu aj nemčinu, išla sa prezliecť a na megavečeru. Megavečeru neznamená, že bola taká skvelá, ale bolo jej tak veľa, že aj ja, žráčka, som si polku nechala zabaliť so sebou. Zvyšok večera bol pokojný a išla som pomerne skoro spať.
Ďalší deň ma teda čakal výlet do Royal Natal Park. Do všetkých národných parkov sa v JAR platí poplatok pri vjazde, teraz to bolo R4O, čo sú asi 3 eurá. Pri každom parkingu, aj tam kde ma taxikár vysadil, je človek s knihou, kde sa musíte zapísať nie len pri odchode, najdôležitejšie je zapísať sa keď sa vrátite, aby ak sa niekto "nedopísal" do určitej hodiny, išli by ho hľadať. Napíšete meno, dátum a čas odchodu, cieľ kam idete na túru, predpokladaný návrat, ale aj to, či máte topánky vhodné do snehu, pršiplášť a farbu vášho ruksaku a telefónne číslo. Túra bola pomerne jednoduchá, minimálne stúpanie, len na konci trochu pram až lezenia. Krásne výhľady, paráda, len tam chýbal taký pocit dosiahnutia vrcholu, lebo tam žiaden nebol. Na vrcholy (Amphiteater) som sa celý čas len pozerala, vyliezť sa na ne dalo len z druhej strany, čo by bolo autom tak dve hodiny cesty. Tak som sa s tým zmierila. Cestou späť som videla naživo, asi 200 metrov odo mňa, ako pália trávu. Tak tuná v období extrémneho sucha vytvárajú prirodzenú hranicu ohňu, je to povinné. Ale nikdy som nevidela taký oheňa tak blízko mňa, aj keď ho mali pod kontrolou. Večer sme ešte hrali s chalanmi z izby a dvoma miestnymi karty (viete že sa dá uno hrať aj so žolíkovými kartami?), a išli spať. Ďalší deň ma čakala cesta do Durbanu.
V stredu okolo 13.00 mal prísť BazBus tak som si myslela, že už toho moc nestihnem, že si budem len čítať alebo písať blog. Okolo 8:30 som uvidela chalana, čo išiel tiež do Durbanu BazBusom a očividne čakal na niečo. Spýtala som sa ho čo ide robiť a on že zlanovať. Alebo ako sa to po slovensky povie. Proste púšťať sa na 900 metrovej lanovej dráhe. Tak som sa pridala, lebo to celé nemalo trvať viac než dve hodiny. Bol to celkom adrenalín, ale asi ani nie to samotné spúšťanie sa, ale státie na platformách spravených na stromoch, také akoby medzistanice. Tie stromy, na ktorých boli stanovištia posavené nemali v tej výške ani 50 sm priemer, celkom desivá predstava, keď sme tam stáli štyria naraz. A keď ešte trochu zafúkal vietor...no nebolo mi všetko jedno v tej 30 metrovej výške.
Cesta do Durbanu bola pohodlná a relatívne rýchla, ani neviem ako sa mi podarilo zaspať na 3 hodinky a boli sme tam.
V Durbane somsi vybrala hostel Curiosity Backpackers, tá istá "značka" ako v Johannesburgu, ale bolo tam málo hostí. A úprimne mi ten v Johannesburgu bol sympatickejší. Bolo už neskoro, ale aj taksom potrebovala ísť do obchodu ktorý bol relatívne blízko. Ani som nevedela, kde presne sa od mora nachádzam ale čosi ma ťahalo tou ulicou o kúsok ďalej, než bol obchod a potom som to uvidela - krásny oceán. Keby som nemala so sebou veci, alebo bol so mnou niekto kto mi ich môže postrážiť, hneď by som sa do neho hodila. Keďže sa už stmievalo, musela som sa vrátiť na hostel, po zotmení neradno sa pohybovať ulicami v akomkoľvek meste v JAR. A aj sa mi uľavilo keď som prekročila prah hostela.
Večer som sa dala do reči s niekoľkými dámami. Zo všetkých spomeniem jednu akčnú pani, ktorá mala 62 rokov, američanku z Californie, bývalú vojenskú sestru, ktorá teraz dobrovolničí v Svazílsku, a cestuje, doslova, "aby sa osprchovala":) Nemajú tam totiž dostatok vody tak si užíva dovolenku, kedy sa môže poriadne osprchovať. Bože aké máme my európania šťastie, zlato nám tečie na počkanie z kohútika. A na izbe s ďalšími inými slečnami a ženami som sa dozvedela 3 základné pravidlá prespávania na hosteli: 1. Nepoužívať plastové sáčky:D 2. Mať štuple do uší 3. Mať klapky na oči na pokojný spánok. Tak. Dobrú noc:)
