Montessori je (okrem milión iných vecí) založené na dôvere. Na dôvere v dieťa/človeka, že je zodpovedný, že veci dokáže sám, ak ho necháme robiť ich po svojom a že ho to, čo robí napĺňa. Alebo mu to aspoň dáva zmysel. Nie je založené na kontrole, kontrola spočíva (u dieťaťa) v materiále samotnom, u dospelého je kontrolou on sám a jeho pocit dobre urobenej práce. Nonsens?
Už vstávanie do práce nenávidíte, alebo ste si na neho zvykli? Ste v práci. Sedíte či stojíte, pozeráte v pravidelných intervaloch na hodinky, čas sa nehýbe. Bože nech už je 12.00 a môžem ísť na obed. Nech už je 15.30 a môžem ísť domov. Booože ešte 2 dni do víkendu, 2 mesiace do dovolenky ja tu zdochnem. Šéf zas chce hovadiny odo mňa. Kolegyne sú otravné. Neznášam to tu. Ale doba je zlá, aby človek dával výpoveď, ešte to vydržím, možno o rok...
Aká je práca v Antbear Lodge? Na začiatku som samozrejme mala povedané, že od koľkej do koľkej je prestávka a pracovná doba. A bolo to celkom príjemné načasovanie, o 8.00 začať, okolo 10.00 si dať polhodinku pauzu na kávu, o 13.00 hodinová pauza na obed a o 17.00 finiš. Paráda. Ale viete čo? Tu hodinky aj tak vôbec nepoznajú. Teda nikto nad vami nestojí a neoznamuje vám ani šéf ani siréna, že je začiatok/koniec pauzy. Prvý deň, keď som raňajkovala a bolo 7.51, už som dojedla a Andrew povedal - "No čo, začneme?" "Čo ti šibe?", pomyslela som si, "ešte mám 9 minút čas", ale tak...nebudem si kaziť imidž hneď prvý deň.
A potom mi to došlo. To je úplne jedno, hodinky tu nepoznajú. "Keď musíš celý deň pozerať v práci na hodinky, nie si tam šťastná a nikdy nebudeš. Vyhoď hodinky, inak budeš ich otrokom." Aj cez deň, keď som sa občas niekoho opýtala koľko je hodín, "nemám šajnu" bola odpoveď takmer od každého. Len kuchárka vie vždy koľko je hodín, lebo musí našas servírovať hosťom raňajky a večere. Tí pri kravách, v dielni, pri koňoch, dámy skladajúce a žehliace prádlo, ani sám Andrew nevie väčšinou koľko je hodín.
Prečo? Pracujete proste s radosťou. Čo robíte vám dáva zmysel, má to začiatok a koniec, ktorý nie je ohraničený hodinkami, ale prácou samotnou. Ak sa cítite unavení, alebo potrebujete pauzu, proste odídete od toho. Môj pohľad na prácu sa zmenil. Ale veď som chcela ešte dotrhať tento riadok buriny. Tak ho dotrhám. Nie preto, že mi to šéf nakázal, alebo mám ešte 15 minút do prestávky, ale vnútorne cítim, že to potrebujem dokončiť. A vypijem kávu a moja kávová prestávka netrvá 30 minút ale možno 7, pretože už chcem začať trhať ďalší riadok buriny, nalepiť ďalší lístok na moju mozaiku, pohrabať lístie v inom kúte labyrintu. Práca ma baví a napĺňa a nik mi nepovedal čo a koľko mám robiť, vnútorný kompas si to určí sám. Obedná prestávna netrvá hodinu ale 45 minút. Alebo ak je ťažký obed a nevládzem hneď, tak trvá hodinu a 15 minút a nik sa nesťažuje že sa "flákam". Veria v moju vlastnú zodpovednosť za veci mne zverené.
Mám určené pracovné dni. Je to 5 dní práce, 2 dni voľna na nejaký výlet alebo relax. Bola som dva dni chorá. Samozrejme nemám tu žiadnu zmluvu, ale európsky mozog hneď začal mať obavy, že oni teraz budú moje dva choré dni rátať ako tie voľné, a nebudem mať dosť voľna, a budem unavená, a nebudem mať čas na výlety. Viete čo mi povedal Andrew? "Pokiaľ sú tvoje dni voľna a práce dostatočne fér pre nás oboch, je to pre mňa OK." Nič neurčil, v podstate to nechal úplne na mňa.
Keď som robila prvýkrát s drevom nemala som šajnu ako spojím dve latky dokopy. Netušila som ako spravím mozaiku na stenu. Andrew mi ukázal ako nalámem sklo, namiešam betón, spravil kúsok sám, ja som ho pozorovala, povedal na čo si mám dávať pozor a potom povedal "no, myslím že ťa tu môžem nechať samú, čo myslíš?" a odišiel! To je dôležitý element, že odišiel! Neostal tam stáť nado mnou a pozerať ako to robím a či to je podľa jeho predstáv. Spoliehaľ sa na to, že to spravím správne, a ak nie, prídem sa ho opýtať. Dal mi veľmi jednoduchým spôsobom pocítiť, že mi dôveruje, že to spravím správne. Aký to "Montessori" učiteľ! Betón mi padal na ramená, na zem, na hlavu, porezala som sa na skle, ale to bolo úplne jedno, pretože som mala jeho dôveru že to spravím správne, a o to viac som dôverovala sama sebe. Práca mi dávala zmysel a aj keď bola pri 30 stupňoch na africkom slnku pomerne namáhavá, slnko svietilo na sklíčka mozaiky do mojich očí, potila som sa jak prasa a pracovala pomaly. Že Andrew spravil ten lístok za 5 minút a ja ďalších 7 za 2 hodiny to bolo všetkým jedno. Dokázala som to! "It looks lovely!" Povedal až keď som sa po robote na to opýtala, či som to urobila správne. "Hlavné je, aby to tebe dávalo zmysel", dodal.
Dnes som nerobila mozaiku. Trhala som burinu, okopávala hriadky. A keď som okolo piatej odvážala fúrik na svoje miesto, rozmýšľala som, ako a kde budem zajtra pokračovať. Pristihla som sa, ako sa na to teším.
A pri takomto štýle je vaša práca súčasťou vášho života. Je radosťou aj povinnosťou. Nepočítate hodiny, kedy vám padne, dni do víkendu ani dni do dovolenky. Možno dni do dovolenky áno, lebo sa na ňu veľmi tešíte. Ale ja som aj zabudla či je to môj druhý, tretí alebo štvrtý pracovný deň. A ako keby mi to bolo jedno.
Naučte sa mať svoju prácu radi. Alebo ak to nejde, vymente ju. Práca môže byť omnoho OMNOHO viac ako len zárobková činnosť.
