Ale na moje veľké prekvapenie ma ubytovali v hosťovskom dome, ktorý je určený na rodinné a priateľské návštevy pre Connie a Andrewho. Tak som aj týmto spôsobom pocítila, že ma tu majú radi a pustia si ma do svojho súkromia. Krásny domček vedľa ich súkromného domu, s kuchyňou, krbom, dvoma spálňami a kúpeľňou. Vlastne som sa na posledné tri dni presťahovala „do lepšieho“. Asi tam trochu straší, bohvie čo sa tam kedy odohralo, tá budova je zrenovovaná ale má vyše 100 rokov. V noci počujem zvláštne zvuky a vŕzganie, ale o tom som písať nechcela. Presťahovali ma, lebo sa tu konala duosvadba.
Šťastným manželom bol chlapík pôvodom Angličan, a jeho nastávajúcou bola Zulu žienka. Takže doslova spojenie dvoch kultúr, ktoré sa v tejto krajine, ako som už písala, nemajú moc v láske. V istom zmysle mi to pripomínalo Júliu a Rómea. Chápete.
Všetko sa to začalo už v piatok večer, keď prišli hostia, ktorí aj dve noci prespali. Pomáhala som s vynášaním jedál pri večeri, ale v podstate sa nič iné nedialo. Popíjali trochu pri bare, ale bola samoobsluha tak som nič moc neriešila. Druhý deň sa začínalo o 10.00 s „bielou“ európskou svadbou, klasickým obradom v našej kaplnke. Ja som mala za úlohu celý deň spolu s Adielom obsluhovať za barom. Nedalo mi to a musela som sa ísť pozrieť aj do kaplnky a na nevestu, tak som si na chvíľu odbehla a spravila pár fotiek. Po obrade sa fotili, potom sa zozbierali pri bare, čosi sa popilo a pojedlo zo studeného bufetu a išli sa prezliecť na „druhú svadbu“. Tak som si chvíľu zas oddýchla, dala kávu, až ma prebudilo černošské ijákanie. Neviem ako inak to nazvať. Ako také výskanie, ako v našich ľudových pesničkách, len miliónkrát za sebou a miliónkrát hlasnejšie. Takto vítali naše pani kuchárky vyobliekané Zulu ženy do tradičných farebných oblekov. A celé sa to začalo. Niečo ako pytačky, tradičný Zulu tanec a spev najprv chlapov, potom žien, ktorý stáli oproti sebe. Chlapi sa spievajúc a tancujúc približovali k ženám a chatke, kde bývala nevesta. Niečo zase tancovali a skákali, potom priviedli nevestu k ženíchovi a takto tancujúc a spievajúc išiel celý sprievod až k hlavnej budove.
Tam sa zas tancovalo a skákalo a postavili sa dve rodiny oproti sebe a začal sa obrad obdarovávania. Nie nevesta a ženích dostali dary, ale každý člen rodiny musí dostať darček. Ako prejav vzájomnej úcty si rodiny vymieňali dary. Trvalo to asi tak hodinu. Popri tom sa stále bubnovalo a tancovalo, a kým černosi mali z toho veľkú radosť, biela časť rodiny sa z času na čas išla schladiť do baru lebo im bolo nadlho a pripekalo im na hlavu. Potom sa niektorí išli zase prezliecť do normálneho „casual“ oblečenia, postávalo sa pri bare, veľa sa pilo a potom aj tancovalo. No proste bolo veselo. Inak tu nie je povinné nejaké špeciálne oblečenie, ani účesy, mnohí boli aj v rifliach a mikine. Oblečenie nehrá až tak veľkú úlohu, ako na slovenských svadbách. DJ hral tradičné zulu veci, také rytmické bubnovačky. Aj keď bola večera naplánovaná na 17.00 všetci popri pití a tancovaní zabudli, že sú hladní. Ó aby som nezabudla, kým sa väčšia (najmä čierna) časť svadobčanov bavila pri hudbe, asi 10 chlapov sedelo v spoločenskej miestnosti a pozerali rugby, tuná národný šport. Keby to bola moja svadba asi by ma porazilo, že niekto pozerá telku keď je deň D, ale tak iný kraj iný mrav.
Čo sa mi moc páčilo bolo zapojenie nášho pracovného kolektívu do zábavy. Nie je to tak, že kuchárky majú makať v kuchyni a servírky behať stále okolo hostí. Keď sú všetci spokojní a všetko je prichystané, môžu sa aj kuchárky a čašníčky baviť s hosťami a nik neprotestuje. Všetci majú z toho radosť. Tak sa náš pracovný kolektív akčne zapojil do tancovania. Hlavne naša pani kuchárka Tse, ktorá má podľa mňa úctyhodných 55 plus sa na parkete zvŕtala a bolo jej všetko VŠETKO jedno! A aj zásteru mala ešte na sebe. Aj sa ju počas tancovania snažila rozviazať ale nešlo jej to tak sa na to vykašlala. Išla z nich neskutočná energia, nik sa nehanbil a nudné tancovanie typu „z nohy na nohy“ preferovala len biela časť svadobčanov, ak nesedeli na ritiach. Mňa to na parket veľmi ťahalo ale čosi vo mne malo za trizva nepustilo tak som sa len na nich pozerala a usmievala. Teraz ma trochu mrzí že som si nezatancovala s nimi ale tak...možno v ďalšom živote:) Čierni to rozbalili ako sa patrí. Tradičný zulu tanec je čosi ako vykopávanie nôh, ako náš odzemok ale v stoji a vyzerá to ako by do vás išlo 3000 voltov. Lenže...zábava trvala iba kým sa nalievalo na účet ženícha. Po tanci, a keď skončilo rugby, všetci zasadli za stôl. Jedla sa pečená jahňacina a teľacina, ktorú môj kolega Mlendeni 5 hodín poctivo točil na grile. Po večeri bol akýsi program, veľa sa rozprávalo a smialo, príhovory a prípitky, požehnania a bohvie čo, tlmočník tlmočil o stošesť zo Zulu jazyka do angličtiny a naopak. A ja som čakala ako sa to potom ešte rozbehne ale...nerozbehlo. Po všetkých tých príhovoroch, a po tom, ako ženách povedal, že alkohol si už každý musí platiť sám, sa to okolo 20.00 začalo rozchádzať do izieb. Samozrejme, tí vytrvalci (hlavne bielej farby pleti) sa začali zhromažďovať pri bare, ale už sa netancovalo. Niektorí svadobčania, pre ktorých nebolo miesto na prespanie, nasadli do áut a odfrčali domov. Ja som teda až toľko svadieb nezažila, ale na Slovensku sa určite musí žúrovať aspoň do polnoci, nie? Ideálne do východu slnka. Spomenula som si na svoju kultúru a na to, ako ma na východňarskom plese o pol štvrtej ráno vykrúcali zdatní sedemdesiatnici. Alebo šesdesiatnici, aby som im nekrivdila. Ale nie, boli to sedemdesiatnici. Takže tak. Pomaly sa všetci rozchádzali, hlavne Zulu svadobčania sa rozpŕchli, keď museli začať platiť za drinky. (Asi) zámožnejší belosi si platili tequily a rumy, ale spočítala by som ich na prstoch dvoch rúk. Keď som prehodila poznámku, ako to je u nás, jeden z nich vyhlásil, že on tam ostane sedieť do štvrtej rána. No do štvrtej to síce nebolo, zlomila som ich keď som im o jedenástej naliala vodku, ktorú na slovanský (alebo Danielovský?) spôsob musia zapíjať len vodou a vychutnávať si chuť vodky. Také pokrčené ksichty som už dlho nevidela. Po tých rumoch a tequilách to nebolo asi bohvie čo, ale tuná chutí vodka ako keby bola riedená vodou. A predsa ich napínalo. Mňa z poriadnej vodky buď napne, alebo sa mi postavia chlpy na celom tele, ale z tejto ich riedenej Smirnhoff made in South Afrika mi nebolo nič. A ešte čo, tu je legálne nalievať len 0,25 ml. Akože európska nulaštvorka, ideálne poctivá socialistická nulapäťka v Juhoafrickej republike nehrozí. Tak som pánom naliala o 00.30 ešte kapurkovú vodku, jeden z nich ledva stihol do záhrady vybehnúť a vrátiť prírode stvorené z prírody a poslala som ich do hajan. Aj kolega Adiel mi bol vďačný, že som to tak ukončila. A keď ma jeden z nich chytil pri vyprevádzaní za zadok, fľasla som mu takú že to asi cítil ešte dnes ráno. Ani som nechcela až takú silnú, veď bol v podstate celkom sympaťák, ale proste mi ruka tak vyletela.
Suma sumárum, spojenie dvoch kultúr, láska, znášanlivosť a rešpekt je to, čo tento svet, hlavne v dnešnej dobe, potrebuje. Bolo pekné vidieť, ako sa dve kultúry Rómea a Júlie spojili, ako sa dva obrady udiali v jeden deň. Mala som z toho celého veľmi dobrý dojem, aj keď aj sama nevesta zo ženíchom zaľahli už okolo deviatej. Ale tak, dve svadby v jeden deň, to dá zabrať.
