Iný kontinent, iná kultúra. Iný jazyk, iné spôsoby.
Začnem tým, že som si na Slovensku veľmi namotivovane vybavila medzinárodný vodičský preukaz, keby som si tu náhodou chcela požičať auto. To som zamietla asi hneď v prvý deň, keď som si sadala v taxíku na miesto spolujazdza a predo mnou sa objavil volant. Áno, šoféruje sa na opačnej strane aj v aute, aj na ulici. A aj keď nie ste vodič, je toto pre bežného európana ako som ja smrteľne nebezpečné, pretože keď prechádzate cez cestu, očakávate auto z opačnej strany, než na vás trúbia. Áno, hneď prvý deň ma skoro zrazilo auto prichádzajúce zprava, ktoré som očakávala zľava!
Ďalšia zábavná vec je počasie. "Aha kúpila osm si novú softšelku do Afriky" chválim sa. "Nemyslím si, že ju budeš v AFRIKE potrebovať" poznamenal (strýko) Rasťo. A mal pravdu. Skôr by sa mi tu zišla moja bunda na snowboardovanie. Pred 4 mesiacmi som videla posledný krát rannú námrazu na našom trávniku vo Vajnoroch. Nevedela som, že toto zažijem v Afrike. Dnes ráno. Ale áno, nie som v Cape Town ani v Durbane. Som v horách, 1700 m.n.m.. V noci tu klesne teplota na mínus jedna, ale cez deň tu bolo pred pár dňami na slnku určite aj 30 stupńov. Proste bláznivé. Jún a júl sú v Juhoafrickej republike najstudenšie mesiace. Ale aj tak som rada, že som tu práve v "zime". Cez deň mi to príde ako veľmi príjemné jarné počasie. Adeal mi povedal, že najlepšie počasie na hory je určite v apríli. V lete príde hmla v horách hustá jak mlieko, že si nevidíte na špičku nosa a veľmi ľahko sa stratíte. Paradoxne je ale jún mesiac, kedy nezaprší ani kvapka. Je strašne sucho, hory, ktoré sú na jar a v lete šťavnato zelené, sú teraz slamovo žlté, suché. Stromy opadané, vegetačné obdobie.
Ďalšia vec sú zvuky. Áno, čudovali ste sa ako sa európske zvuky líšia od tých afrických. Zvukmi myslím zvuky prírody. Vtáky sú tu iné, spievajú inak. Najhorší zvuk čo som asi na svete počula robia ibisy. To ich škriekanie! Okrem toho som na farme, híka somár, kikiríka kohút, bučí krava, erdží kôň. A ak je chvíľu ticho a nekotkodáka sliepka a nekikiríka kohút, tak zazvoní niekomu mobil - zvonenie ako bečí ovečka. To fakt?
Akí sú tu ľudia? Rôzni, tak ako všade na svete. Ešte som ich toľko nestretla a nie som tu ani tak dlho aby som robila nejake závery, tak napíšem len o tých, ktorých som zatiaľ spoznala. Celkom dosť sa tu mračia. Alebo tvária neutrálne? Neviem, ja som zvyknutá na iný výraz tváre keď sa niekoho niečo pýtam alebo mu niečo rozprávam. Taký prívetivý, aspoň z oslušnosti. Tu to vyzeá inak. Ako keby sa ľudia zamýšlali nad tým, čo hovorím, ale pri tom sa mračia. Či je to pani za okienkom čo mi predáva lístok na bus, alebo sprievodkyňa, alebo tuná v Antbear Lodge, keď sa pýtam či si môžem nakrájať uhorku do môjho šalátu. Na mňa európanku to pôsobí ako keby som ich otravovala, alebo ako by ma nemali radi. Teda to sú prvé dojmy, potom sa spriatelíte, ale stále sa mračia keď sa čosi pýtate, alebo ak niekomu niečo vysvetľujete. Tak asi je to normálne a so mnou to nemá nič moc spoločné...
Druhý typ ľudí sú tí, navzyme to, jednoduchší. Všetci pôvodní obyvatelia, tzv. "Zulu people", pracujúci tuná na farme. Ide z nich akýsi zvláštny pokoj, spokojnosť, so životom aký majú. Spôsob akým pracujú a komunikujú je úplne iný ako ten náš európsky. Namiesto siahodlhého vysvetľovania, proste ukazujú. Pomáhala som jednej dáme skladať prádlo, veľké plachty, aby sa jej nevláčili po zemi. Nie že by na tom bola akási veda, ale proste spôsob, akým to ona robila bol trochu iný. Ukázala mi ho, bez slov. Mala zo mňa srandu, keď sa mi tam čosi pomotalo, mala trpezlivosť, nikam sa neponáhlala. Keď som zase vyrábala jednu dekoráciu do labyrinku, trápila som sa ako mám zavesiť šišky aby ostali rovno. Nikoho som sa nepýtala o pomoc. Muž starajúci sa o kravy ku mne došiel, v tichosti analyzoval o čo sa snažím, vzal dve šišky a zviazal ich tak ako som to ja potrebovala. A bolo to! Usmial sa, poďakovala som sa a odišiel. Ukázal mi len ako na to a odišiel. Z ľudí pracujúcich tu na farme vyžaruje čosi, čo mi v Európe celkom chýba. Ale slovom to pomenovať neddokážem.
A čo je tu ešte iné? Západ slnka. Okúzlujúci. Nejde len o to ako to vyzerá DO momentu, kým zapadne slnko. ALe čo sa deje potom? Nádherná show farieb. Nielen obloha, ale aj hory menia farbu, zo žltej sa stane bledulinko modrá, potom fialová, tá tmavne, až kým nesplynie s oblohou. Dychvyrážajúca pol hodina. A keď také niečo pozorujem, pochybujem, že taká nádhera, naša planéta, je dielom len akejsi náhody zvanej Big Beng Theory..
