Dnes je päťdesiaty piaty deň nezúčastnenosti. Tá udalosť mi rezonuje v hlave ako prvá päťka. Napáda moje mozgové bunky a pýta sa kde urobili chybu? Nuž nepripravil som sa dostatočne na to, aby som deň čo deň videl kyslé ksichty ,,pani domácej" a neveselé narážky na moje, už dosť pošlapané ego?
Bol jarný slnečný deň. V práci ma vyhodili, hovorili niečo o zbytočných výdavkov, zaobalených v čase, ktorý mi dali na predýchanie, pobalenie sa a vypadnutie. Strávil som tam celých 15 rokov tvrdej driny alias nekonečných papierovačiek. Stál som pred veľkými sklenenými dverami nemenovanej firmy, v rukých som omhatával kartonové rohy krabice, a s bezduchým výrazom ochutnával horkosť života. Vo vnútri krabice, dva kaktusy, rodinné fotky, kalkulačka, poháre, v skratke, stál som tam ako vystrihnutý z amerického filmu,v ktorom, prostredníctvom kvalitne zlého herca, znázornia ideálny vyhadzov. Čo jej poviem? To prvé mi prebleslo hlavou, keď som cestou domou uvažoval o očakávanom rozhovore na tému: čo nového v práci.
,,Ako bolo v práci?",,Ale nič. Šéf bol dnes nervózny z novej sekretárky. Podarilo sa jej vyliať kávu na jeho nové sako. Takéto drobnosti ho vedeli vždy vytočiť do nepríčetnosti." Hlas mi nepreskakoval, nebol som vyklepaný. Stál som tak v pokoji s čistou hlavou, pretože som vedel, že zajtra jej zaklamem opäť a taktiež pozajtra a popozajtra a v tento jarný, slnečný čas, nebudem mať nič iné na PRÁCI, iba vymýšľanie výhovoriek a pavučinotvorných lží. Nasledujúce dni sa mojimi služobnými cestami stal ďaleký východ. Konkrétne tri ulice východne, kamaráti zo strednej mi ponúkli posteľ,v ich vlastnom prenájme. Do práce som chodil venčiť labradorského retrivera Maxa, domov som sa vrátil na smrť vyčerpaný, zo zbierania exkrementov a dojedania zvyškov pizze a iných pofidérnych domácich lahôdok. Nie, nenalial som sa do alkoholu, nalial som sa do ničnerobenia a absolútnej apatie.
Večer som skladal básne:
Kryštálovo čisté slzy
hrdého chlapa
vrelým štýlom
náhlia sa
dolu
bradou...
zdobia mu
hranicu guráže
Nasleduje veľmi veľa prepracovaných, amerických scén, dvaja sa hádajú, nadávajú si, udobrujú sa, nasleduje vychýrený rozhovor, kedy sa veci buď pohnú správny smerom, alebo ostanú trčať v zápche pre imobilné páry neschopné previesť morlánu integritu do praxe.
Sedel som tam ako obarený. ,,Pochop to, sme v tom spolu Tomáš. Ja viem...Bál si sa, čo ti poviem, ako zareagujem, preto si mi klamal." usmiala sa. ,,Tí tvoji kamaráti zo strednej? Samaritáni na pohľadanie! Tých sa drž! " opäť rolničky v hrdle. Milujem ju. ,,Jedno ti poviem, s absolútnou vážnosťou, bez akéhokoľvek pátosu, či pretvárky. Sme tu jeden pre druhého, dokiaľ nás smrť nerozdelí, alebo po našom, keď nejde o život ide o ..." Nezmohol som sa na slovo. Ruky ma svrbeli, chcel som ju objať a už nikdy nepustiť. ,,Vieš čo ma najviac mrzí?" pokrútil som hlavou. ,,Že si mi nedôveroval na toľko, aby si mi povedal, že si zlyhal. Niečo by sme už len vymysleli..."
Krivý úsmev
zahanbeného chlapa
náhli sak nej..
prosí
vďačí
zdobí
jej posledné miesta na tele...
