Ešte než som sa do tohto článku pustila, snažila som sa o nejaký výskum. Ehm, áno, skúmať reality show... Čo ma zaujímalo, bolo, či šlo o slovenskú, či zahraničnú vymýšľaninu. Na rovinu, najodbornejší článok, čo som o problematike našla, bol, že program miluje herec Janko Koleník a nenechá si ujsť žiadnu časť. Za ním nasledovali už spomenuté komentáre na čsfd, ale pretože nechcem hneď na úvod používať Ctrl+C, citácie vypustím a zhrniem to do parafrázy "táto relácia je jedným z dôvodov, prečo som televízor už pár rokov nezapol, no zároveň funguje ako spoľahlivé preháňadlo". Čsfdáci vedia byť občas sakra srandovní.
Takže na úvod, podľa slovenských webstránok ide o pôvodný projekt. Čo je celkom paradox, keď si vezmeme, že v krajine, ktorá samu seba označuje ako ekonomicky zaostalejšiu - čo už je dlhé roky súčasť nášho imidžu - sa zrodí relácia, ktorej ideou je rozflákať mesačné imanie priemernej rodiny. Hurá do toho! Tí ale museli dostať po hube od rozhorčených divákov. Preto si asi po dvoch rokoch vstúpili do svedomia a skrátili rozpočet z päťsto na štyristo eur. Lacnota. Nebohé súťažiace teraz budú musieť zamieriť do výpredajov. Iste v dobrom záujme, avšak za štyristo eur by som ja v Prahe vyžila mesiac a ešte by mi zostalo. Možno by som šla aj na koncert Lady Gagy, a to ani nie som oddaný fanúšik. A škrtli aj jedného štylistu (stylistu/stajlistu/štajlistu? zaboha neviem) - veď na čo platiť troch, keď vystačia aj dvaja. (Dobre, podľa oficiálnych zdrojov - topiek, či topstaru.sk má len veľa roboty, ale no tak. Nekazte mi rozprávku.) A takmer som zabudla, že znížili aj počet súťažiacich z piatich na štyri - áno, magická štvorka vládne súčasnému ročníku: štyri ženské a štyristo eur každá. Toľko skromnosti by rozčúlenú časť Slovače mohlo upokojiť. Navyše, prihlásiť sa môže každý (áno, každý, sú aj chlapské časti!) a keď vám to tak vadí, rozflákajte tie stovky eur práve vy. Možno aj nejaké vyhráte.
A ak vám vadí samotná idea... Nuž, nik z nás nemá ilúzie o vyššom posolstve tejto súťaže. Je to krátenie času, oslava povrchnosti. Ale obliekanie samé, ani móda také byť nemusia. Ak si uvedomíme, čo všetko nás doviedlo k tomu, aby sme sa obliekali práve tak, ako sa obliekame teraz a prečo sa vôbec obliekame, ak si uvedomíme, že každý strih, či farba, ktorá je teraz v móde, má vlastnú, jedinečnú históriu, mohla by vzniknúť relácia, ktorá by bola vyššie než na úrovni Vyvolených. Lenže to by vyžadovalo inú filozofiu nielen tvorcov, ale aj nás ako divákov.
Čo ma však totálne fascinuje, je nedbalosť, s akou je to nielen pozerané, ale aj pripravované. Hoci to pozerám popri tom, ako mastím Virtual Farm, nemohlo mi ujsť, že komentátor si z času na čas pomýli meno súťažiacej a ide sa ďalej, iné počty bodov sa sčítajú, vyslovia a ukážu v tabuľke a zrazu vyhráva Ingrid a nie Hildegarda... Pracovať na tej show musí byť hotový piknik s konopnými koláčikmi. Ale ako majú dať potom diváci-čsfdáci viac než dvadsať percent relácii, čo je ešte aj režisérovi ukradnutá?
Ale poslednú vec, ktorú však dramaturgia môže spraviť a o ktorú takmer prosím, je zmeniť vizáž samotnej súťaže. Nevadia mi súťažiace, ani to, či sa v móde vyznajú, či nevyznajú - bez tej rôznorodosti by žiadna zábava ani nebola a o to ide predovšetkým, ale tá súťaž by nemala mať tak nevkusný charakter. Kde ste boli, štylisti, keď nechali dopustiť striedanie oranžových a fialových papundeklov posiatych nezmyselnými siluetami topánok a rúžov? Na vašom mieste by som vykasala sáčko, kúpila kýbeľ bieleho Primalexu a šmarila ho po art directorovi. A potom po zvukárovi - to má v iPode len"Friday" a "Call Me Maybe"? Joj, to nech si už radšej súťažiace hmkajú, keď nakupujú.
A toto je moment, keď som si konečne uvedomila, že by som asi ozaj mala vyjsť zo svojej izby.
