Milujem predvianočný ruch. Všetko mám vopred naplánované a načasované. Viem presne kde, čo a kedy zabezpečiť. Nelení sa mi hocikedy vstať a do nákupného zoznamu pripísať ďalšiu položku. Mám v tom svoj systém, takže v našej domácnosti nikdy nič nechýba. Darí sa mi aj preto, lebo niektoré veci viem správne „delegovať“.
Je pár dní pred minuloročnými Vianocami... Auto zaparkujeme pred jedným z hypermarketov v našom meste. Je krásne vyzdobený a jeho svetelná výzdoba nás láka dnu. Všade vládne sviatočná atmosféra.
Dámsku kabelku a aj pánsku minitašku uložíme do nákupného vozíka tak, aby sme ich mali stále v blízkosti a „na očiach“. Ako postupne plníme nákupný vozík, zrazu v ňom niet miesta pre naše osobné tašky.
Zatvorenú kabelku si dám na plece, pánsku tašku prevesím na malý háčik pod rukoväťou vozíka. Od pokladne odchádzame s pocitom dobre vykonanej práce. Máme všetko, čo sme chceli a... nakúpili sme aj, čo sme nechceli. Hlavne: už nebudeme musieť ísť na ďalší veľký nákup!
Do našich tašiek postupne premiestnime všetky nakúpené veci a vozík vraciam späť k jeho kamarátom. Vonku už vládne parádna decembrová tma, ale na parkovisku je stále rušno. Neustále prichádzajú a odchádzajú autá, popri nás sa stále niekto tmolí.
V tom mi zazvoní mobil. Pomyslím si: Super! Práve v tú „najvhodnejšiu“ chvíľu. Neveriacky zažmurkám a v nemom úžase stŕpnem... Na displeji svieti meno môjho manžela, ktorý stojí vedľa mňa a venuje sa našim preplneným taškám!
Z mobilu počujem ospravedlňujúci sa hlas: „Prepáčte, prosím, volám na prvé číslo z mobilu, ktorý som práve našiel...“
V tom mi docvakne. Tmavá pánska taštička ostala zavesená v nákupnom vozíku a ja som ju prehliadla! Ešte s mobilom na uchu utekám späť do hypermarketu a za mnou... ohnivá čiara.
Ako veľká voda trielim k recepcii. Tak rýchlo, že upútam pohľady všetkých ľudí a, samozrejme, aj ochranka zameria svoju pozornosť výhradne na mňa... Naokolo je veľa ľudí, ale moja intuícia ma vedie rovno k „môjmu“ človeku.
Po pár kontrolných otázkach mi mladý muž s priateľkou odovzdá taštičku. Taštičku, v ktorej je takmer všetko: peňaženka, kľúče, mobil, vodičák a aj ostatné doklady...
„Môžete si skontrolovať, či vám v nej niečo nechýba!“ Čo? To by ma nikdy nenapadlo! Dôverujem človeku, ktorý keď niečo cudzie nájde, snaží sa ihneď kontaktuovať majiteľa.
S obrovskou radosťou, ktorú vidia všetci v mojej blízkosti, ďakujem mladému páru a žehnám aj ich budúcim pokoleniam.
Vraciam sa k nášmu autu, ktoré už stihlo vystáť rad a načerpať naftu na blízkej benzínke. Prichádzam práve včas, je treba platiť. Platobnou kartou, ktorú vyberám z práve nájdenej pánskej tašky...
Som vďačná, že aj tento raz pani Šťastena stála pri mne!
