Môj obdiv patrí obyčajným ženám, ktoré prekročia svoj tieň a prejavia svoj názor verejne. S našou podporou minulý týždeň tieto ženy prezentovali pred kamerami požiadavku na úpravu odchodu veku do dôchodku. Tri ročníky žien vyjadrili svoj názor, lebo sa cítia byť diskriminované.
My, ženy 1958-1959-1960, sme patrili do skupiny žien, ktoré pôvodne mali ísť pri dvoch vychovaných deťoch do dôchodku vo veku 55 rokov. Tak sme boli „nastavené“...
Čas plynul... a znenazdania sa nám toto číslo navýšilo približne o 8 rokov. Silné.
Len pre teoretické porovnanie: Predstavte si, že v priebehu niekoľkých rokov rôznymi úpravami by vám k dnes platným 64 rokom postupne pridali týchto 8 rokov. Vek odchodu do dôchodku by takto mohol byť: 72 rokov... Že sa tohto veku nedožijete? Verte mi, dožijete!
Úloha ženy v rodine a v spoločnosti nekončí porodením detí. Výchova detí a starostlivosť o rodinu je po príchode zo zamestnania ďalšia každodenná práca ženy.
Naša generácia žien, popri výchove detí, má za sebou prevažne nepretržite odrobených približne 40 rokov poctivej práce. Áno, od svojich 18 rokov až doteraz sme daňové poplatníčky!
Nežobreme. Chceme, čo nám patrí.
Sme ženy. Nie sme zdatné ako muži. Fyzická a psychická záťaž sa na nás podpísala, vek neoklameš...
Z určitého pohľadu by možno bolo správne: nielen vzhľadom na vek, ale hlavne pri podmienke odpracovania (!) potrebného počtu rokov odpočítavať žene zo stanoveného základu za jedno dieťa jeden rok.
Nečakajme na Deň žien ani na Deň matiek. Neprezentujme úctu k ženám a matkám iba v tieto dva dni v roku. Robme pre ženy každý deň! Ženy predsa pracujú pre rodinu a spoločnosť tiež každý deň.
Vždy sme ženy! Ženami a matkami ostaneme do konca života.
Sme ženy. Ale nie sme IBA ženy.
Sme rebelky? Asi áno...
