Vyše polovicu celej zamestnanosti na Slovensku v takmer rovnakom pomere zabezpečujú mikropodniky a veľké podniky nad 250 zamestnancov. Kým mikropodniky môže ohroziť aj väčšia nezaplatená faktúra, veľké podniky orientované na automobilový priemysel sú závislé od predaja jednej jedinej komodity na svetovom trhu.
Najstabilnejším a najefektívnejším prvkom na trhu sú pritom stredné podniky. Nie sú závislé od jedného segmentu a vďaka finančnej sile dokážu ustáť aj menšie výkyvy na trhu. Sú najväčšími zamestnávateľmi, a vďaka svojmu kapitálu môžu využívať najnovšie technológie a investovať do marketingu. Nič z toho si menšie firmy, ktorým chýba kapitál, nemôžu dovoliť. Sú to práve stredné firmy, ktoré hýbu ekonomikou. Vyspelé štáty sa preto snažia malé a stredné podnikanie (MSP) v maximálnej miere podporovať. Navyše, na rozdiel od veľkých podnikov, MSP tvoria zväčša domáci podnikatelia.
Na Slovensku sme však svedkami nepochopiteľného až trestuhodného vývoja. Napriek tomu, že zažívame ekonomický rast a prichádzajú k nám veľké zahraničné investície, počet MSP stále klesá - za posledných desať rokov až o polovicu. Stredné podniky tvoria u nás necelé tri percentá z celkového počtu, vo vyspelých štátochokolo tridsať percent. Rastú len mikropodniky, aj to vďaka prepadu malých podnikateľov do tejto skupiny. Mikropodnikov, teda živnostníkov a podnikateľov, ktorí okrem seba zamestnávajú ešte nejakého rodinného príslušníka či dvoch, troch zamestnancov, je už okolo dvestotisíc. A potom na Slovensku máme ešte jedno percento veľkých podnikov zamestnávajúcich viac ako 250 zamestnancov. Výsledok? Až 94 percent firiem na Slovensku tvoria malí podnikatelia a mikropodniky. Pre porovnanie, keď v roku 1918 stáli slovenské politické elity pred problémom, ako v postfeudálnej krajine vybudovať demokraciu, najväčší problém videli v nedostatku strednej vrstvy. Pozemkovou reformou sa snažili vytvoriť stredný roľnícky stav. Výsledkom rozdelenia takmer 500 tisíc hektárov pôdy bolo dvestotisíc maloroľníkov a pár tisíc stredných roľníkov. Ďalším krokom malo byť zefektívnenie poľnohospodárstva. Po sto rokoch máme na Slovensku podobnú štruktúru podnikateľov, tiež máme dvestotisíc malopodnikateľov. A pritom, za sto rokov vzrástol počet obyvateľstva i bohatstva.
Pokiaľ však pred sto rokmi chápali vytvorenie strednej vrstvy ako hlavnú úlohu štátu, dnešná vláda vidí stredný stav ako svojho nepriateľa. Nejde len o byrokraciu, nezmyselné povinnosti a takmer najvyššie daňovo odvodové zaťaženie. Rovnako jednoznačná je klíma, ktorú o podnikaní šíri vláda. Verejné naháňanie „bločkových“ podvodníkov, licencie proti daňovým neplatičom, vyhrážanie sa zatvorením reštaurácií ponúkajúcich tatarák.... Vláda do ekonomiky prináša svoje politické predstavy ako najľahšie ovládať verejnosť. Mikropodnikatelia, podobne ako znechutení radoví voliči, nepredstavujú nebezpečenstvo. No a veľkých podnikateľov si vláda vie podchytiť výhodami, dotáciami a podporami. Samozrejme platí to aj naopak, väzby a vzťahy mnohých politikov na finančných oligarchov sú napokon dobre známe. Podobnosť s rozvojovými krajinami čisto náhodná:-)
A ešte jedna paralela s postfeudálnym Slovenskom. Pozemková reforma stanovila maximálnu hornú hodnotu vlastnenia pôdy jednou osobou na 154 hektárov. Kooperácia vlastníkov bola povolená, nie však vytváranie nových veľkostatkov. Majetok do 154 hektárov bol považovaný za dostatočný na to, aby pri jeho efektívnom manažovaní poskytoval vlastníkovi dostatočný zisk. Neumožňoval mu však žiť ako rentier, z prenájmu a bez starostlivosti o pôdu. Sociálna vláda Smeru vo svojich medializovaných „bojoch“ o slovenské vlastníctvo pôdy ani raz nenavrhla strop pre veľkosť vlastníctva pôdy, ani raz nenavrhla dotácie a platby podmieniť výkonom a dosiahnutými tržbami. Naopak, spokojne sledovala, ako na Slovensku, po sto rokoch od pozemkovej reformy, opäť vznikli novodobí feudálni veľkostatkári žijúci z renty a vlastniaci tisícky hektárov pôdy.
Pokiaľ silná a nezávislá stredná vrstva má prirodzenú tendenciu brániť sa pred zásahmi štátu, veľkokapitál nemá problém štát ovplyvňovať. A najlepší spôsob je štát vydierať cez zamestnanosť. A čo bude nasledovať, keď štát v prípade krízy minie všetky zdroje na „uspokojenie“ majiteľov veľkomontážnych hál si vieme ľahko predstaviť. Stačí si pozrieť príbeh Detroitu.
