Áno, aj obchodné reťazce sa snažia reagovať na zmenu spotrebiteľského správania sa a rastúci záujem verejnosti po regionálnych výrobkoch v obchodoch. Nebudeme špekulovať nad tým, aký podiel viny za malý podiel domácich výrobkov v predaji majú samotné reťazce svojimi prísnymi až takmer neférovými podmienkami. Rovnako nebudeme špekulovať nad chybami a nedostatkami domácej ponuky, ktoré sťažujú prístup našich výrobkov do maloobchodných reťazcov. Skôr by som sa teraz chcel pozastaviť nad samotnou komplikáciou pojmu regionálny výrobok. Prečo v obchodoch všeobecne nemôžeme nájsť výrobky s označením regiónu odkiaľ pochádzajú. Napríklad klobásy či tvarohy, na ktorých bude vyznačené, že pochádzajú z Gemera, Hontu či Zemplína. Dôvod je jednoduchý, dnes žiadne regionálne označovanie výrobkov neexistuje, namiesto toho však máme minimálne osem iných druhov označovaní domácich výrobkov.
Napríklad označenie „Slovenská potravina“, ktoré vydáva Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, potom označenie „Vyrobené na Slovensku“, ktoré dáva združenie právnických osôb. Máme modrú a zlatú značku kvality, ktoré vydáva spoločná komisia aj za účasti vybratých štátnych inštitúcií ako veterinárna správa. Slovenský pôvod výrobku či potraviny označuje aj EAN kód. Máme dokonca aj označenie „Kvalita z našich regiónov“, ktorú priznáva jedna nezisková organizácia, no ani toto označenie nehovorí o konkrétnom regionálnom pôvode výrobku. Len všeobecne konštatuje, že sa v nejakom regióne vyrobil. No a vďaka vstupu do Európskej únie máme ešte označenia ako „Chránené označenie pôvodu“, „Chránené zemepisné označenie“ a „Zaručene tradičná špecialita“. Teda napriek množstvu rôznych označení, jednoduchý systém označovania typu „vyrobené v Honte“ či „vyrobené v Tekove“ nemáme. Dokonca aj so strážením „domáckosti“ výrobkov to je pri jednotlivých označeniach rôzne. Niekde sa vyžaduje využívanie len miestnych surovín a postupov, niekde treba dodržať podiel 75% domácich surovín na výrobok a niekde stačí, ak to bolo na Slovensku len vyrobené.
Samozrejme, že na dopyt po regionálnom označovaní výrobkov zareagovali niektorí podnikatelia či miestne združenia. Prvým príkladom je Liptovská mliekareň, ktorá na svoje výrobky už dlhšie dáva logo s názvom Liptov. Druhým príkladom sú aktivity miestnych akčných skupín, známych MAS-iek. Nakoľko ich priestorový záber je malý a často nezodpovedá známemu regionálnemu deleniu, vytvorené miestne značky označujú aj novotvary, napríklad „Regionálny výrobok Malodunajsko – galantsko“.
Podpora regionálnej výroby si teda okrem iného žiada aj jasnú koncepciu a pravidlá pre ich samotné označovanie. Základom by mohli byť tradičné regióny, ktoré sú jednak dobre známe a jednak ich nie je veľmi veľa. Ponechať iniciatívu na miestnych akčných skupinách by mohlo viesť k vzniku stoviek malých neznámych značiek. Tým by sa stratil ich marketingový význam a najmä maličké oblasti spájajúce pár obcí ani nemajú potenciál na vytvorenie zaujímavej ponuky regionálnych výrobkov. V rámci historicky známych regiónov však potenciál na regionálne výrobky existuje. Aby sa zvýšil ich marketingový význam, tieto tradičné oblasti by sa mali stať aj turistickými značkami regiónov. Hovoríme asi o šestnástich značkách ako Zemplín, Abov, Spiš, Šariš, Gemer, Orava, Záhorie, Podpoľanie či Ponitrie. Už dnes sa niektoré z nich pod týmito názvami snažia vytvárať turistické ponuky a marketing. Spojenie tradičnej gastronómie a miestnych výrobkov môže atraktívnosť regiónov len zvýšiť.
