Problémom pritom nie je absencia prirodzených regiónov, či nejasnosť ich priestorového vymedzenia. Tradičné regióny sa na Slovensku vytvorili už pred storočiami a vďaka prirodzeným hraniciam tvorenými riekami, pohoriami či kotlinami si už dávno vytvorili aj územnú identitu. Tieto prirodzené regióny s pár výnimkami boli do roku 1918 navyše aj administratívnymi celkami v podobe žúp či župných okresov.
Hlavným problémom nejasností okolo regionálneho delenia nie je ani to, že dnešné samosprávne kraje a štátne okresy nekopírujú prirodzené regióny a často cez ne prechádzajú a delia ich. Hlavným problémom je, že ak jednotlivé ministerstvá či iné štátne inštitúcie cítia potrebu riešiť či pomenúvať nejaké problémy z regionálneho hľadiska, tak si stále ad hoc vytvárajú vlastné regióny, navzájom odlišné, pričom očakávajú ich akceptovanie a dodržiavanie.
Napríklad dnešný Nitriansky kraj je tvorený štyrmi tradičnými regiónmi a to Dolnou Nitrou, Podunajskom, Tekovom a Hontom. Tieto regióny majú svoje prírodné hranice, kultúrne vymedzenie a nadväzujú na župnú územnú tradíciu. Podľa oficiálnej regionalizácie cestovného ruchu z roku 2005 je ale Nitriansky kraj rozdelený na Nitriansky, Dolnopovažský, Podunajský a Ipeľský turistický región. A podľa vyhlášky č.163/2014 z dielne Ministerstva pôdohospodárstva je Nitriansky kraj rozdelené na regióny Ponitriansky, Podunajský, Tekovský a Dolné Pohronie s Poiplím. Problémom nie je len ich rôzne pomenovanie, ale aj rôzne územné pôsobenie. Napríklad severovýchodné obce šalianskeho okresu raz patria do Podunajského regiónu, raz do Dolnopovažského regiónu, pričom tvoria tradičnú súčasť Dolnej Nitry.
Tento chaos, ktorý je výsledkom nezáujmu štátu o regionálny rozvoj Slovenska, bol donedávna prehliadaný. Pojem región bol „nepodstatným“ a zaujímali sa o neho zväčša len etnografi či historici. Situácia sa však v posledných rokoch mení. Rastie záujem o regionálne výrobky i regionálnu kultúru, začínajú vznikať regionálne značky a prebúdzajú sa rôzni aktéri regionálneho života. A tak vznikajú otázky, na akom území majú regionálne značky pôsobiť, či ako sa vysporiadať s nejednotnosťou regiónov podľa jednotlivých ministerstiev.
Regionálne značky vznikajú v samotných regiónoch s oveľa väčším citom a porozumením pre pojem tradičný región. A vznikajú s cieľom vytvoriť silné značky, ktoré nebudú len pomenúvať miestne výrobky, produkty, zážitky či služby, ale stanú sa označením aj pre samotné turistické regióny, čím vznikne oveľa jednoduchšia cesta k podpore regionálneho rozvoja a regionálnych ekonomík. Napríklad Miestne akčné skupiny v Nitrianskom kraji, ktoré sa nachádzajú na území tradičného Hontu, sa rozhodli používať túto značku spolu s „hontianskymi“ obcami v Banskobystrickom kraji. Hontianskym výrobkom sa tak stane aj známa pukanecká keramika. Ale pukanecké víno by sa už podľa vyhlášky Ministerstva pôdohospodársva malo označovať ako Regionálny poľnohospodársky produkt z Tekova. A spojenie regionálnej značky s turistickým regiónom je tiež takmer nemožné, lebo podľa rajonizácie cestovného ruchu nepatrí Pukanec ani do Hontu, ale ani do Tekova, ale do Nitrianskeho regiónu.
Štát ako koordinátor regionálneho rozvoja zlyhal, zodpovednosť za jeho budúcnosť preto musia prevziať samotní aktéri regionálneho života. Konať by mali v prvom rade vyššie územné celky, ktoré sú najvýznamnejším predstaviteľom nadregionálnej územnej samosprávy. Samozrejme v spolupráci s Miestnymi akčnými skupinami a mikroregiónmi. Obnovenie významu tradičných regiónov, ktoré by v podobe turistických regiónov s regionálnym značením výrobkov, produktov, služieb či zážitkov mohli v rámci samosprávnych krajov „žiť“, by pomohlo aj samotným vyšším územným celkom. Konečne by našli svoju pozíciu pri formovaní regionálnej politiky a začali by sa správať ako ozajstný tvorcovia regionálneho života. A uznaním prirodzených regiónov v rámci hraníc VUC-iek, by sa VUC-ky aj viac priblížili svojim obyvateľom a svoju umelú identitu by spravili akceptovanejšou.
