Slovgram je organizácia kolektívnej ochrany autorských práv, mladšia sestra známejšej SOZA.
Ale poďme postupne, prvý kontakt s organizáciou Slovgram som mal 30. novembra minulého roka, keď som si v schránke našiel list poslaný bežnou poštou s upozornením, že do nasledujúce dňa musím uhradiť pohľadávku 132 Eur. Má to byť odmena pre Slovgram, za verejný prenos podľa autorského zákona za roky 2015, 2016 a 2017. Dovtedy som žiadneho zástupcu Slovgramu nevidel, žiadnu zmluvu som s nimi nepodpísal a žiadne faktúry neprevzal. Nehovoriac o tom, že ako majiteľ malého podniku, kde len púšťame reprodukovanú historickú hudbu, už mám podpísanú licenčnú zmluvu o použití hudobných diel verejným prenosom s organizáciou SOZA. A spomenutý list mi ani neposlal Slovgram, ale rovno právnická firma venujúca sa vymáhaniu pohľadávok.
Na môj telefonický dotaz, čo to má znamenať, som dostal odpoveď, že si moju sťažnosť poznačia, proces zatiaľ pozastavia a budú ma písomne informovať. Pre istotu som svoju sťažnosť a žiadosť o vysvetlenie poslal právnickej firme, ktorá od nás žiadala vyplatenie pohľadávky, ešte nasledujúceho dňa aj písomne, a to doporučeným listom. To bolo 1. decembra 2017. Štyri mesiace sa nič nedialo, žiadne vyjadrenie ani vysvetlenie zo strany Slovgramu ani firmy, ktorá „pohľadávku“ od nás vymáha, až ma v piatok 27. apríla 2018 ráno zobudila sms na mojom osobnom telefónnom čísle s textom: „vymáhanie dlhu ... postupujeme na právne oddelenie. Bezodkladne vykonajte úhradu!“ Len zopakujem, že doteraz som žiadneho zástupcu Slovgramu nevidel, žiadnu zmluvu nepodpísal (napokon už mám podpísanú zmluvu so spoločnosťou SOZA) a žiadne faktúry neprevzal. Volal som známym do iných podnikov a riešia tento istý problém.
Dal som si tú námahu a trikrát som si prečítal celý autorský zákon v jeho poslednom znení. Inak je to „vzorové“ právnické dielo, ktorého výklad by bol asi päťkrát dlhší ako zákon. Napriek tomu som tam našiel, že v paragrafe 165 sa píše, že organizácia kolektívnej správy, teda Slovgram, je povinná viesť rokovanie o uzavretí zmluvy. Teda nemôže len tak vyžadovať nejaké výpalné. Ale inak im zákon nestanovuje žiadnu povinnosť, koľko si môžu za „ochranu“ pýtať, ani za akých podmienok. Rovnako nerieši situáciu, či tú istú oblasť autorskej ochrany môžu zastupovať viaceré organizácie, ako sa o to teraz snažia SOZA aj Slovgram. A čo keď vzniknú ďalšie organizácie? Aj mafia mala aspoň ten kúsok cti, že ten istý podnik „ochraňovala“ len jedna.
Dobre si pamätáme nedávnu snahu SOZA vyberať poplatky od každého, kto niečo spieval, tancoval či hral na hudobný nástroj. Až medializácia prípadu, keď inšpektor SOZA nútil zaplatiť za to, že deti spievali na ceste ľudovú pesničku počas miestnej obecnej slávnosti, situáciu upokojila. Ako vidno, len dočasne. Autorský zákon dáva veľké práva ochrancom autorských práv, menšie tým, ktorých sa snažia chrániť a žiadne tým, ktorí to všetko majú platiť. Bežným podnikom, ktoré púšťajú rádio či reprodukovanú hudbu. Títo všetci sú nechcenými obeťami tohto zákona. Čo sú to „primerané nediskriminačné podmienky“ za akých by organizácie kolektívnej správy autorských práv mali s nimi rokovať o uzavretí vzájomných zmlúv? Patrí tam aj obídenie obojstranného zmluvného vzťahu a vyhrážanie sa cez firmu zaoberajúcou sa vymáhaním pohľadávok? Nemal by byť toto dôvod, aby štát danej organizácii odňal oprávnenie na zabezpečovanie kolektívnej správy autorských práv? O týždeň sa začína schôdza Národnej rady Slovenskej republiky, zhodou okolností je na programe aj novelizácia autorského zákona...
