Je pravdou, že naša stredná Európa je trošku iná ako Európa západná, rovnako sa tak líši južná Európa od severnej. Stále je to však len jedna Európa s jedným hodnotovým rámcom a spoločnou kultúrou.
Len na pripomenutie, dnešná Európa sa začala formovať kultiváciou barbarských štátov na troskách rímskej civilizácie a naše územie sa do tohto procesu zapojilo hneď od vzniku svojho prvého štátneho útvaru v 9. storočí. Do nášho kultúrneho podvedomia, do našich tradícií a skúseností sa postupne zapracovávali všetky stavebné kamene z ktorých vznikla dnešná moderná Európa.
Začalo to západným kresťanstvom, ktoré stanovilo základ morálnych predstáv a tom, čo je správne a čo nesprávne. Spoločná tradícia rímskeho práva viedla k rovnosti pred zákonom a k spravodlivému súdnemu procesu. Stredoveké spory medzi cirkvou a svetskou mocou obe sféry vplyvu raz a navždy oddelili a dali im za úlohu navzájom sa kontrolovať. Vznik stredovekých miest položil základ slobodného života, založeného na práci bez dedičných privilégií. Slobodné univerzity spolu s tradíciou helénskej filozofie formovali podstatu slobodného bádania a kritického myslenia.
Dnešná Európa by bola nemysliteľná aj bez náboženských vojen, ktoré priniesli predstavu náboženstva ako slobodnej voľby. A samozrejme svoju úlohu zohrali aj stavovské boje a povstania, ktoré priniesli predstavu, že každý stav či jednotlivec má právo byť zastúpený pri riadení štátu a vôľa štátu nemôže byť absolútna, ale závisí od súhlasu tých, ktorým vládne.
Prejavom jedinečnosti európskej skúsenosti je aj dnešná Európska únia, ktorá sa začala formovať po zničujúcej Druhej svetovej vojne s hlavným cieľom zabrániť európskym štátom viesť ďalšie vojnové konflikty. Hrozbe Sovietskeho zväzu, ktorý povojnovú únavu využíval na šírenie ďalšej ideológie nenávisti, však oslabená Európa nedokázala čeliť sama. Našťastie pre Európu si USA uvedomili dve veci. Dovtedajší nezáujem USA o svetové dianie umožnil vznik oboch svetových vojen. Ideológia komunizmu spojená s vojenskou silou ZSSR ohrozuje celý svet. A tak sa prvýkrát v dejinách USA stalo, že tento štát súhlasil s tým, aby ostal priamo zapojený do ochrany svojich spojencov mimo vlastného územia. Vďaka tomu vzniklo NATO.
Slovensko tento dlhodobý a zložitý proces nesledovalo niekde spoza rohu, bolo jeho priamym účastníkom. Prešli sme románskou dobou, prešli sme dobou rytierov a svätcov v stredoveku. Mali sme vlastných renesančných učencov, mali sme vlastné baroko, rokoko, klasicizmus aj funkcionalizmus a moderné umenie zo začiatku 20. storočia. Všetky tieto názorové a myšlienkové koncepty nás ovplyvnili, nesieme ich v sebe a spoluvytvárajú našu dnešnú identitu. Máme tradíciu zápasov o slobodu aj o vládu zákona. Vylúčení sme boli len z posledných 50 rokov európskeho vývoja, ktorý teraz dobiehame.
Svet Európy je dejinný, založený na zmenách a vývoji. Svet Východu však nie. Nepoznáme ruskú gotiku ani ruskú renesanciu. Európsku kultúru pre Rusko otvoril až Peter I. v 18. storočí, ale násilím. Zimný palác i Petrohrad boli postavené ako vzory barokového staviteľstva, no pre Rusko to boli cudzie stavby postavené cudzími architektmi. Neboli žiadnym kultúrnym prejavom protireformačných snažení, v Rusku žiadna reformácia neprebehla. Cárovná Katarína Veľká si dopisovala s Voltairom, no doba ruského osvietenstva je známa skôr umelými dedinami kniežaťa Petemkina ako širokou diskusiou intelektuálov o potrebe osobnej slobody.
Ruské dejiny nie sú dejinami úspešných zápasov o rozširovanie práv stavov či jednotlivcov, nie sú poznačené zvyšovaním kontroly štátnej moci a presadzovaním vlády zákona. Ešte v 19. storočí sa zmena politiky štátu musela riešiť fyzickou likvidáciou panovníka. Rusko až do revolúcie v roku 1917 nemalo ani deľbu svetskej a cirkevnej moci. Cár v tradícii východných despotov bol najvyšším predstaviteľom oboch mocí zároveň. Aj preto preberanie západných myšlienkových prúdov zväčša vždy skončilo ich nepochopením a pokrivením. Príkladom je aj Leninovo znásilnenie marxizmu, keď „historickú predurčenosť vývoja “ zmenil na jeho vlastné určovanie. Autoritatívny cársky režim boľševici zmenili len na inú formu totality.
Ani dnes sa ideológovia blízki Putinovi nepokúšajú nájsť cestu k slobodnej a zákonnej spoločnosti. Naopak, hľadajú novú ideológiu, ktorá by dokázala prepojiť cársky konzervativizmus, ruský nacionalizmus a komunistický boľševizmus. Všetko sú to myšlienkové názory diametrálne vzdialené liberálnej demokracii a občianskej spoločnosti. Opozícia je slabá a ak sa začne stávať hrozbou, v zárodku je potlačená. Ak treba, tak aj vraždou, ako hovorí príklad Borisa Nemcova. Z Ruska sa do Európy v horizonte celých doterajších dejín nedostali žiadne originálne myšlienkové prúdy, ktoré by Európu nejako pozitívne ovplyvnili a posunuli ďalej. Zaznamenali sme len antisemitský slavianofilský imperializmus a marxizmus na strane jednej a duchovné cesty hľadajúce individuálnu spásu rezignáciou na reálny svet na strane druhej.
Napriek všetkým neduhom dnešnej doby, klientelizmu a korupcii vo verejnej správe, či diletantizmu v politike sme európskou krajinou. Rozčuľujeme sa nad zneužívaním moci a nad porušovaním zákonov, lebo cítime, že by to malo byť inak. Vo svojom vnútri totiž nesieme predstavu funkčného a slobodného štátu. Aj keď si to neuvedomujeme, uznávame európske hodnoty a vnútorne podľa nich žijeme. Volania o ceste na Východ idú plne mimo zmyslu našich dejín. A čo a za nimi skrýva, musí byť jasné každému. Slovensko v EÚ a NATO je pre Rusko ťažší oriešok na zjedenie, ako mimo neho.
