Dnes si pripomíname koniec doteraz najstrašnejšieho vojnového konfliktu v moderných dejinách sveta. Ale kvôli úprimnej úcte a vďake k osloboditeľom nepodľahnime ideologickému prepisovaniu faktov. Aj keď sú prekvapivé, či nepríjemné. Napríklad, že Stalin bol v čase začatia Druhej svetovej vojny Hitlerov spojenec. Alebo že Červená armáda dokázala úspešne vzdorovať Nemcom len vďaka obrovskej pomoci zo Západu. Alebo, že symboly víťaznej Červenej armády posledné tri roky kryjú násilie na Ukrajine, čím pošpinili svoj osloboditeľský význam.
Za oficiálny začiatok Druhej svetovej vojny sa považuje 1. september 1939, deň keď Nemecko napadlo Poľsko. O šestnásť dní sa k Nemecku pridal Sovietsky zväz, ktorý 17. septembra napadol brániace sa Poľsko z východu. Je dosť možné, že keby nedošlo k spojeneckej dohode medzi Hitlerom a Stalinom, známom ako pakt Molotov – Ribbentrop, k Druhej svetovej vojne by neprišlo.
Táto dohoda umožnila Nemecku do roku 1941 postupne zaútočiť na Dánsko, Nórsko a cez Belgicko a Holandsko na Francúzsko. Za rovnaký čas Sovietsky zväz zaútočil na Fínsko, obsadil Litvu, Lotyšsko a Estónsko a donútil Rumunsko vydať im Bessarábiu a Bukovinu.
Nemecko sa vďaka spojenectvu so Stalinom poistilo voči prípadnému boju na dvoch frontoch, čo sa Nemecku a Rakúsko-Uhorsku vypomstilo za prvej svetovej vojny. Takto mohol Hitler viesť vojnu na severe i západe Európy bez obáv o svoju východnú hranicu. K napadnutiu Sovietskeho zväzu došlo až potom, ako Tretia ríša spacifikovala západnú Európu. A že Hitler poruší toto spojenectvo dvoch totalitných štátov s imperiálnymi ambíciami, Stalin do poslednej chvíle neveril. Na smetisku však môže byť len jeden kohút a mocou opojený Hitler túto chybu urobil. V predstavách plánovačov nemeckej armády malo ísť v Rusku o rýchlu vojenskú operáciu. No prerátali sa. Nepočítali s urputnosťou ruskej obrany, ale ani s obrovskou mierou vojenskej pomoci, ktorú Sovieti začali od Ameriky a Británie dostávať. Bez spojeneckých lietadiel, tankov, diel a vozidiel by sa vojna v Rusku vyvíjala inak.
Aj keď sa dnes Rusko snaží túto zahraničnú pomoc popierať, či aspoň minimalizovať jej význam, opak je pravdou. Vo finančnom vyčíslení poskytli vtedy Spojené štáty pomoc Sovietom v dnešnej hodnote 360 miliárd dolárov. A v konkrétnej, Červená armáda dostala vyše 400 tisíc vozidiel, 18 tisíc lietadiel, 7 tisíc tankov, 8 tisíc stavebných strojov, 2 tisíc lokomotív a tisícky ton nábojov, zdravotníckeho materiálu i potravín. Pomoc bola nastavená tak, že po vojne z nej bolo treba reálne splatiť len cca 20 percent. Rusko to splatilo v roku 2006.
Druhá svetová vojna bola nepredstaviteľnou tragédiou pre celý svet. Najviac na ňu doplatili štáty, v ktorých sa priamo bojovalo. To bol aj prípad Slovenska. Netreba však zabúdať, že Slovensko stálo spočiatku na strane agresora. Spolu s Hitlerom aj slovenskí fašistickí kolaboranti snívali o novom svetovom poriadku bez liberálnej demokracie a slobody. Vnímanie Slovenska vo svete zmenilo až Slovenské národné povstanie, ktoré ukázalo, že slovenský národ odmieta totalitu a hlási sa k demokracii a slobode.
Keď sa ustupujúca nemecká armáda na konci roku 1944 dostala k našim hraniciam, nachádzala sa už v nepriateľskej krajine. A preto sa očakávalo, že ruskí, bieloruskí, ukrajinskí, či rumunskí vojaci sa budú na Slovensku správať ako osloboditelia. Že nebudú terorizovať civilistov, znásilňovať a kradnúť. Ale bohužiaľ aj to sa stávalo. Blahoslavená Anna Kolesárová nebola jediná obeť násilníkov z radov „osloboditeľov“. Vojny sú kruté a vždy na ne doplácajú mnohí nevinní. V minulosti i dnes. Smrť, mrzačenie, znásilnenie, kradnutia a dokonca únosy detí už vyše tri roky sužujú Ukrajinu. Krajinu, ktorej vojaci v Druhej svetovej vojne prelievali krv vedno s Rusmi. A ruskí vojaci dnešné násilie na Ukrajine hrdo zahaľujú do symbolov vtedajšej Červenej armády. Do symbolov, ktoré si dnes ide do Moskvy uctiť Róbert Fico. Do symbolov, ktoré dnes nie sú symbolmi mieru a oslobodenia, ale agresie a vojny. Lebo také sú dnešné fakty.
Kto si chce dnes pripomenúť obete druhej svetovej vojny a uctiť osloboditeľov Slovenska, mal by to urobiť doma, na reálnych hroboch a pietnych miestach odvážnych mužov, ktorí položili život za našu slobodu. Nie v Moskve, ktorá sa dnes správa, ako v časoch, keď spolu s Hitlerom zdieľali spoločný sen o novom svetovom poriadku. Nie v dnešnej Moskve, kde sa reálne ozývajú výzvy na opätovný pochod na Berlín a dobytie Európy. Lebo dnešná Moskva nie je mestom mieru, ale vojny.
autor je politológ a historik, člen strany Demokrati
