Politické rozhodnutia a správanie sa prezidenta Trumpa nás často vedie k neveriacemu krúteniu hlavou. Veď ešte donedávna sme boli zvyknutí od amerických prezidentov na vzletné, vznešené a odvážne slová o morálnej povinnosti Spojených štátov brániť hodnoty spravodlivosti a slobody vo svete. Čo sa to stalo so „starou, dobrou“ Amerikou?
Vracia sa dnešná politika Trumpa do čias medzivojnového izolacionizmu USA, či ešte hlbšie do čias koloniálnych vojen a ekonomického merkantilizmu? Alebo vytvára nejaké nové pravidlá medzinárodnej a bezpečnostnej politiky? Dá sa vôbec jeho krokom porozumieť? A prečo je vlastne tak dôležité zamýšľať sa nad tým, čo si Trump a jeho okolie myslí? Či už neplatí, že o dôležitých veciach v USA aj tak rozhodujú „múdri ľudia“ v úzadí, ako sa zvyklo hovoriť?
Politický systém Spojených štátov bol postavený na dvoch precedensoch, ktoré sa od 18. storočia nezmenili. Na jednej strane sa vytvorili miestne parlamenty so silnejšími právomocami, ako mal vtedajší britský parlament, a na druhej strane vznikla silná autorita prezidenta s väčšími právomocami, ako mal vtedy anglický kráľ. Pozícia amerického prezidenta je teda pre smerovanie zahraničnej politiky štátu určujúca. A je len na každom prezidentovi, ako so svojou mocou naloží a s kým sa o ňu podelí. No, a Trump, ktorý verí na sprisahania intelektuálneho estabilišmentu a utajený „deep state“ sa obklopuje ľuďmi, ktorých osobne pozná. Kritérium ich výberu nie je odbornosť, ale hlboká lojalita. Spoliehať sa na zaužívané kontrolné mechanizmy garantujúce kontinuitu a predvídateľnosť americkej zahraničnej politiky, je preto v prípade Donalda Trumpa nesprávne a nerozumné.
Spojené štáty už dlhšie zažívajú pokles životnej úrovne obyvateľov. Rozdiely medzi najbohatšími a najchudobnejšími sa zväčšujú, klesá počet nezávislej strednej vrstvy, na ktorej bol postavený americký politický systém. Podľa viacerých ekonómov má americká ekonomika štrukturálne problémy. Trump s časťou konzervatívnych republikánov usúdili, že hlavnou príčinou týchto problémov sú: nekontrolované prisťahovalectvo požierajúce financie na ich sociálnu pomoc, lacné drogy zo zahraničia spôsobujúce rastúcu závislosť obyvateľov v chudobných oblastiach, dovoz lacných výrobkov znižujúcich priestor pre vlastnú výrobu, vládne programy DEI (diverzity, rovnosti a inklúzie) znižujúce požiadavku na vyžadovanie odbornosti a osobnej iniciatívy pri dosahovaní úspechu, ale aj vysoké štátne výdaje na administratívu, obranu a zahraničnú pomoc na riešenie všemožných problémov sveta.
Rozhodnutia Trumpovej administratívy škrtať vládne výdaje a naštartovať ekonomiku, sú preto logické a správne. A sledovať tento cieľ dostala za úlohu aj jeho zahraničná politika. Trump vlastne verejne priznal, že Spojené štáty už nemajú silu, zdroje, ale ani chuť zastávať úlohu jediného garanta svetového poriadku a mieru. Napokon, už od prezidentovania Baraka Obamu sme videli postupné sťahovanie sa USA z aktívneho medzinárodného diania. Dialo sa to však pomalšie, uchovávajúc v platnosti dohody a záväzky voči spojencom a nemali sme obavu, že Spojené štáty zároveň menia aj svoj prístup k samotným princípom povojnového usporiadania sveta.
Na rozdiel od prvej svetovej vojny, po tej druhej ostali Spojené štáty v svetovej politike aktívne. Mnohí USA vyčítali, že druhá svetová vojna vznikla aj kvôli ich ignorácii nástupu autoritatívnych fašistických režimov v Európe. Preto sa ešte počas druhej svetovej vojny Spojené štáty iniciatívne zapojili do vytvárania pravidiel povojnového usporiadania sveta. Hlavným cieľom bolo položiť medzinárodné vzťahy na medzinárodnom práve a možnostiach predchádzať novým vojnám a trestať agresorov. Garantom mieru mala byť novozaložená Organizácia spojených národov. Rozumní politici od začiatku upozorňovali, že OSN bez vlastnej armády nebude schopná pôsobiť efektívne a dostatočne odstrašujúco. Rovnako tak členstvo ZSSR a Číny v Rade bezpečnosti OSN, najdôležitejšom orgáne Spojených národov, ukázalo na nemožnosť nachádzať medzi komunistickými a demokratickými vládami spoločný záujem dodržiavať mier a brániť zasahovaniu do vnútorných vecí iných štátov. Preto USA ostalo vojensky pôsobiť v Európe a neskôr po vzniku NATO a SEATO vlastne na celom svete.
Priorita Trumpovej vlády venovať sa domácej politike a šetriť na zahraničnej, je legitímna a rovnako legitímna je otázka USA, prečo Európske štáty, za vyše 30 rokov od pádu železnej opony, nemali záujem prevziať hlavnú zodpovednosť za bezpečnosť európskeho kontinentu a jeho blízkeho okolia. Je naozaj nefér očakávať od USA, že budú stále na ochranu najbohatších štátov sveta vynakladať neúmerné prostriedky a Európa si bude zatiaľ zveľaďovať svoj sociálny systém, hľadať zelené riešenia pre ekonomiku a ochraňovať svoje životné prostredie. Ale je veľmi dôležité, aby v medzinárodnom systéme nevzniklo mocenské vákuum. Je veľmi potrebné, aby Trump akceptoval, že obranné úlohy a záväzky USA v Európe neskončia do okamihu, kým ich nedokážu spojenci nahradiť. A ešte dôležitejšie je, aby Trump nespochybňoval a neoslaboval súčasnú bezpečnostnú architektúru, založenú na dodržiavaní zásad medzinárodného práva a spravodlivosti.
A tu sa dostávame k jadru našich obáv. Nevieme, či Trump chce naozaj opustiť NATO, alebo len Európu, ale slová o podmienenom využití článku 5. v zmluve o Severoatlantickej aliancii sa už nahlas hovoria. A bez platnosti tohto článku je NATO zbytočné. Pritom Trumpov cieľ, dotlačiť Európu, aby sa zodpovedne postavila k vlastnej bezpečnosti, sa už začal napĺňať. Rovnako mnohé naznačuje, že Trump už principiálne netrvá na Charte OSN o dodržiavaní zásad medzinárodného práva pri zabezpečovaní mieru a spravodlivosti vo svete. Napokon, z okolia Trumpa zaznel nápad aj vystúpiť z OSN. Tým by sa vymožiteľnosť medzinárodnej spravodlivosti výrazne sťažila a veľká časť sveta by sa vrátila do čias, keď o vojne a mieri rozhodovali tí najsilnejší. Toto je aj predstava Ruska, ktoré sa už dávnejšie snaží o „nový svetový poriadok“.
Rusko sa od roku 2010 riadi tzv. Gerasimovou doktrínou, ktorá Európu zadefinovala ako svojho nepriateľa a stanovila si za cieľ rozšíriť svoju sféru vplyvu na úroveň bývalého sovietskeho bloku. Rusko už má svojich vojakov v Podnestersku, Gruzinsku i na Ukrajine, kde štvrtý rok vedie plnoformátovú vojnu. V roku 2016 sa Rusko snažilo zorganizovať štátny prevrat v Čiernej Hore, minulý rok sa odhalil pokus o prevrat v Rumunsku. Aktívna ruská piata kolóna funguje po celej Európe i v USA, veľmi silná je u nás na Slovensku s presahom priamo do vlády. Finančná náročnosť vojny na Ukrajine spolu s medzinárodnými sankciami spôsobili, že Rusko prešlo na vojnovú ekonomiku, ktorá na svoju existenciu potrebuje vojnu udržiavať, nie skončiť.
Nový svetový poriadok založený na sile, nie spravodlivosti, vyhovuje aj Číne, Iránu a vlastne všetkým diktatúram a vojnychtivým režimom. Čína si dlhodobo robí nárok na Taiwan a Irán na okolité štáty s väčšinovým šiítskym obyvateľstvom. Rusko, Čína i Irán stále zostávajú v zovretí neprekonaného nacionálneho imperializmu Ruskej, Perzskej a Čínskej ríše. A k ním sa teraz pripojil Trump s vlastným snom o „veľkej Amerike“, kontrolujúcej celý kontinent. V podstate svoju medzinárodnú politiku postavil na troch princípoch:
- izolacionizmus vo svete, teda ústup z Európy a z riešení zložitých konfliktov;
- imperializmus v Amerike, teda voľné ruky na mocenské záujmy v Grónsku, Paname, Kanade, Mexiku...;
– protekcionizmus v USA, teda ochrana vnútorného trhu clami a vládna podpora podnikania;
Čo Trump svojou zahraničnou politikou sleduje, teda vieme. Zlou správou je, že vo všetkých troch prípadoch ide o princípy, ktoré oslabujú alebo úplne protirečia dnešným medzinárodným zásadám. Navyše pre ne v tejto kombinácii ani neexistuje precedens v histórii americkej zahraničnej politiky. Cesta USA k postaveniu svetovej veľmoci s aktívnou zahraničnou politikou založenou na podpore slobodného trhu a slobodného vývoja štátov bez cudzieho zasahovania; to všetko boli princípy, ktoré mali USA zakorenené vo svojej hodnotovej podstate od počiatku a ku ktorým sa USA postupne dostávali kontinuitným vývojom. Všetci americkí prezidenti od Georga Washingtona po Joa Bidena, či vládli v čase Monreovej alebo Trumanovej doktríny, či presadzovali aktívnejší alebo pasívnejší prístup k zasahovaniu do svetového diania; bez ohľadu na to, títo všetci prezidenti vždy v svojej politike spájali pragmatizmus s morálkou a zvýrazňovali povinnosť Spojených štátov chrániť princípy slobody a nezávislosti doma i vo svete.
Trump pri nich pôsobí ako veľmi smutná karikatúra, skôr ako nasledovník cisára Vespasiána známeho výrokom „peniaze nesmrdia“, a nie nositeľa tradície republikánských prezidentov od Lincolna, Theodora Roosevelta, Reagana po Bushovcov. Spojené štáty sa však čoskoro z „Trumpizmu“ preberú. Musia, inak by popreli samy seba. Majú na to dosť síl, skúseností i vnútorného presvedčenia. Ale svet sa už ani potom nevráti úplne do čias pred „Trumpom“.
A tak veľký pozor na dnešné medzinárodné výzvy a dianie si musíme dávať skôr mi na Slovensku. Aktuálne clá na dovoz výrobkov do USA budú ťažké, no spolu s EÚ to zvládneme. A musíme dúfať, že hrozba 500 percentného cla na štáty kupujúce z Ruska ropu, plyn a urán, sa nenaplní. Lebo to by pre nás mohlo mať devastačné dôsledky. Ale smerovanie k dvojbezpečnostnej Európe, kde patríme do tej druhej skupiny „neochotných“, čoraz častejšie upozornenia európskych politikov o tom, že štáty, ktorým sa nepáčia hodnoty a dohody EÚ, nemajú čo v zjednotenom európskom spoločenstve hľadať, to všetko nás posúva na okraj. Reálne nám hrozí, že ak nepríde k rýchlej a ráznej zmene štátnej politiky, za pár rokov sa vylúčime z vojensky a ekonomicky bezpečnej zóny. A z vlastnej skúsenosti vieme, aký je rozdiel, či sme subjektom alebo objektom medzinárodných záujmov.
autor je historik a politológ, člen strany Demokrati
