Ukončiť vojnu mierovým dojednaním, ktoré pretrvá a ktoré nevytvára rovno dôvod na revanš alebo nenavádza útočníka na pokračovanie agresie, nie je samozrejmé. Častejšie to býva naopak a je jasné, prečo sa má Ukrajina na pozore. Ako varoval Theodore Roosevelt: „Existujú totiž aj podoby mieru, ktoré sú vysoko nežiadúce, ktoré sú z dlhodobého hľadiska rovnako deštruktívne ako každá vojna. Tyrani a utláčatelia mnohokrát vytvorili púšť a nazvali ju mierom.“ Navyše, Donald Trump už jeden nepodarený mier zmanažoval, keď pred piatimi rokmi vrátil Afganistán teroristom z Talibanu. Z chýb sa treba poučiť, a preto si pripomeňme tri najznámejšie príklady „zlých“ mierov, v ktorých hlavnú úlohu zohrávali Spojené štáty.
Začneme vojnou v Kórei, ktorá po skončení druhej svetovej vojny zostala rozdelená na dve časti. Severnú spravovali komunisti za podpory ZSSR a južnú prozápadný prezident Sung man. Obe časti od seba oddeľovala 38. rovnobežka. V júni 1950 vojsko Severnej Kórei vyzbrojené sovietskymi zbraňami nečakane zaútočilo na juh, rýchlo dobylo Soul a obsadili skoro celú južnú časť Kórejského poloostrova. OSN narýchlo vyzvalo ochotné štáty, aby vytlačilo agresorov a vrátilo pôvodný právny stav. Pod vedením USA sa vytvorila široká koalícia, ktorej sa podarilo komunistov nielen vytlačiť, ale skoro úplne obsadiť aj severnú časť rozdeleného štátu. Vtedy do konfliktu vstúpila Čína a vojna sa pretiahla a rástol počet obetí na oboch stranách. Vojna v Kórei bola prvým otvoreným konfliktom medzi „východom a západom“ v rámci Studenej vojny.
V Spojených štátoch v roku 1953 vyhral prezidentské voľby generál Dwight Eisenhower a ukončenie vojny v Kórei bol jeden z jeho volebných sľubov. V tom čase už prebiehali rokovania o prímerí a Eisenhower v snahe urýchliť podpis mierovej zmluvy súhlasil s uznaním predvojnového stavu, teda s rozdelením polostrova. V tom čase nečakane zomrel Stalin, čo oslabilo vôľu ZSSR naďalej pomáhať kórejským komunistom. Zaskočená bola aj Čína, od ktorej ZSSR požadovala finančné kompenzácie za poskytnutú vojenskú pomoc. Vodca južnej Kórei, americký spojenec prezident Sung man, preto požiadal tajným listom prezidenta USA, aby počkal s ukončením rokovaní. Doslova mu napísal, že navrhnuté podmienky pre ukončenie vojny sú pre Kóreu neprijateľné, a že pokiaľ ich vojská OSN chcú opustiť, nech im ponechajú aspoň výzbroj, ale v každom prípade nech im umožnia bojovať za zjednotenie polostrova. Či už vyhrá jedna alebo druhá strana, nech ale Kórejčania nezostanú rozdeleným národom s nepriateľskými vzťahmi.
Eisenhower na to nedbal. Mierovú zmluvu 27. júla 1953 podpísal americký generál Harrison s veliteľom severokórejskej komunistickej armády generálom Nam Ilom. Výsledkom bolo veľké sklamanie amerických spojencov v Južnej Kórei, ktorí sa ani nestali účastníkom zmluvy. No USA od vtedy na garanciu dodržania dohody udržujú v Južnej Kórei 30 tisíc vojakov. Naopak, Čína vyšla z konfliktu veľmi posilnená, čo pre USA znamenalo ďalší problém v podobe posilnenej vojenskej pomoci Čankajškovi a garantovaní bezpečnosti aj Taiwanu.
Druhým príkladom zlého ukončenia vojnového konfliktu bol Vietnam. Aj tam bola krajina rozdelená a vojna sa začala útokom komunistického severu voči juhu. Konflikt sa naplno rozhorel v roku 1965 a najdôležitejšiu úlohu pri ochrane napadnutého Južného Vietnamu opäť zohrávali Spojené štáty. V roku 1969 už mali USA vo Vietname vyše pol milióna vojakov. Verejná mienka v USA bola vtedy silne proti vojne a kandidát na prezidenta, Richard Nixon, sľúbil stiahnuť z Vietnamu amerických vojakov. Do rokovaní o podmienkach ukončenia vojny vstúpil Henry Kissinger, Nixonov minister zahraničných vecí. Namiesto oficiálnych rokovaní na mierovej konferencii začal viesť separátne jednania priamo so Severným Vietnamom. Výsledkom bola mierová zmluva podpísaná 23. januára 1973 v Paríži, ktorá ale obišla výhrady a požiadavky Južného Vietnamu. V čase podpisovania zmluvy bol komunistický Severný Vietnam oslabený a vojenskí experti odporúčali Nixonovi vojensky zatlačiť a sever poraziť. Nixon to však ignoroval, rovnako ako obavy Južného Vietnamu, ktorý upozorňoval, že pokiaľ nezostanú vojaci USA vo Vietname (tak ako to urobili v Južnej Kórei), komunisti zo severu zmluvu nedodržia. A presne to sa už o rok stalo. V roku 1975 bol už celý Južný Vietnam dobytý a americké vrtuľníky narýchlo evakuovali svojich zamestnancov zo Saigonu. No státisíce Vietnamcov skončilo vo väzeniach a Vietnam sa zjednotil pod komunistickou čižmou.
Posledný „zlý“ mier si pamätáme najlepšie. Došlo k nemu v roku 2020 v saudskom meste Dauha a znamenal odchod USA z Afganistanu. Inicioval ho dnešný americký prezident Donald Trump počas svojho prvého volebného obdobia. Už v prvom roku svojho zvolenia sa Trump snažil vymyslieť spôsob, ako by mohol Afganistan vrátiť Spojeným štátom náklady za skoro 20 rokov pôsobenia Američanov v Afganistane. A tak už v roku 2017 dotlačil Afganistan k podpísaniu zmluvy o práve USA ťažiť v krajine nerastné suroviny. Zmluva však nebola doplnená o žiadne bezpečnostné garancie pre Afganistan a teda neobsahovala spôsob, ako si Spojené štáty svoj nárok na ťažbu aj mocensky ochránia. Potom začal rokovať s Talibanom o ich spoluúčasti na výkone moci v Afganistane s naivnou predstavou, že Taliban sa vzdá násilia, moc si rozdelí s vtedajšou vládou a bude garantovať Afgáncom novo získané občianske práva a slobody. Zato Trump zruší voči Talibanu sankcie a vyškrtne ho zo zoznamu teroristických organizácií.
Vyjednávania v Saudskej Arábii boli len medzi USA a Talibanom. Bez účasti riadne zvolenej afgánskej vlády i ostatných spojencov, ktorí pomáhali Američanom v Afganistane. Dôsledky tejto mierovej zmluvy sú známe. Už o rok v auguste 2021 museli Američania a ich spojenci z Afganistánu hanebne utekať a letecky narýchlo evakuovať svojich zostávajúcich občanov, ktorí sa bránili na obkľúčenom letisku v Kábule. Podobne ako vo Vietname, aj tu zostali útočníkom napospas tisícky domácich zamestnancov a spolupracovníkov, ktorí pomáhali USA a jej spojencom. Dnes je Afganistan opäť v područí náboženských fanatikov a život v Afganistáne sa vrátil do svojej najhoršej podoby.
Čo všetky tri príklady spája?
Jednania o podmienkach mierovej zmluvy sa konali separátne, bez účasti zástupcov napadnutých krajín i vojenských spojencov USA. Požiadavky a upozornenia zástupcov napadnutých vlád sa nebrali patrične do úvahy.
Okrem Južnej Kórei, kde dodržiavanie zmluvy ostali strážiť americkí vojaci, mierové dohody vydržali len rok a pôvodný agresor sa vrátil a pokračoval v agresii, kým nedosiahol svoj pôvodný zámer. A dovtedajší domáci spojenci USA zostali ponížení a porazení.
Príbeh týchto spomenutých mierov určite dobre poznajú aj diplomati z Ukrajiny, Európy i Ruska. Preto politici z Európy i Ukrajiny volajú po nutnosti svojej účasti na mierových rokovaniach i stanovení vojenských garancií pre dodržiavanie ich výsledku. A rovnako je jasné, prečo Rusko obe požiadavky odmieta. Podľa toho, aký príbeh mierovej dohody na Ukrajine napíše Donald Trump, bude jasné, o čo mu išlo. Či o ozajstný a udržateľný mier alebo len o divadlo pre neinformovaného diváka, či nedajbože o vedomé odovzdanie Ukrajiny Rusku.
autor je politológ a historik, člen strany Demokrati
