Podľa prieskumov veríme na Slovensku viac svojim miestnym politickým zástupcom ako tým národným, viac dôverujeme starostom a primátorom ako vláde. Ten rozdiel v dôvere je v poslednej dobe až priepastný. Prieskum z novembra 2021 ukázal, že politikom na miestnej politickej úrovni dôveruje takmer 60 percent občanov. Na tej národnej, teda vláde a poslancom parlamentu, iba necelých 30 percent.
Dá sa teda povedať, že dôvera vo verejnú moc klesá úmerne tomu, ako je „vzdialená“ od bežného občana. Niekde medzi samosprávami miest a obcí na jednej strane a vládou či parlamentom na strane druhej sú samosprávne kraje. Ich problémom je, že vznikli ako administratívne novotvary, ktoré popierajú tradičné regionálne delenie. Preto majú od svojho vzniku problém s identitou. Stále nedokážu vzbudzovať dostatočnú prirodzenú identifikáciu obyvateľov. V zmysle regionálnej identity sme stále skôr hrdými Liptákmi, Spišiakmi, Zemplínčanmi či Záhorákmi, ako Žilinčanmi či Prešovčanmi.
Župy na Slovensku majú pritom dlhodobú tradíciu a v ťažkých časoch neraz dokázali svoju užitočnosť až nevyhnutnosť pre zabezpečenie chodu krajiny. Najmä v časoch oslabenej centrálnej moci preberali výkon základných funkcií štátu. Nestavali len cesty, mosty, kultúrnu a sociálnu infraštruktúru, ale boli zodpovedné aj za výkon spravodlivosti a bezpečnosť územia. Župne vojenské jednotky chránili územie pred nepriateľom a zúčastňovali sa aj na vojenských aktivitách. Županmi sa stávali najvýznamnejší predstavitelia aristokracie, vyššie župné úrady zastávali predstavitelia najstarších a najdôležitejších rodov zemskej šľachty.
Dnes sú samosprávne kraje samozrejme v inom postavení a ich vnímanie obyvateľmi je rôzne. Za dvadsať rokov svojej existencie sa samosprávne kraje a s nimi aj vedomie krajskej identity začali pomaly dostávať obyvateľom „pod kožu“. Niektoré kraje posilňujú svoje postavenie v území, stávajú sa pre obyvateľov blízkymi a dôveryhodnými. Pomáhajú tomu najmä viditeľné aktivity krajskej samosprávy, zviditeľňovanie jej úspechov a nápadov. A samozrejme aj popularita, aktivita a viditeľnosť najvyšších krajských predstaviteľov v regióne.
Miera dôveryhodnosti krajov u ich vlastných obyvateľov je preto veľmi rôzna. Novembrový prieskum na túto tému vykonala agentúra Focus pre Transparency International Slovensko. A ten ukázal v niektorých prípadoch až priepastné rozdiely. Napríklad, že predsedov Bystrického a Žilinského kraja spontánne pozná vyše 70 percent obyvateľov, naproti tomu nitrianskeho župana nepozná ani polovica obyvateľov kraja. Je to najmenej, zo všetkých aktuálnych županov.
Paradoxné pritom je, že nitriansky župan je vo svojej funkcii ako jediný na Slovensku od samotného vzniku samosprávnych krajov, teda vyše 20 rokov. Aj napriek tomu ho pozná menej ako polovica obyvateľov Nitrianskeho kraja. Dôvodom je slabá komunikácia s obyvateľmi a regionálnymi inštitúciami, neschopnosťou dostatočne vysvetľovať zmysel práce samosprávneho kraja a upozorňovať na pozitívne dopady rozhodnutí župy pre život regiónu. To všetko sa podpísalo pod nízku mieru dôvery v Nitriansky samosprávny kraj. V porovnaní s ostatnými krajmi má nitriansky župan i krajskí poslanci najnižšiu mieru dôveryhodnosti, iba okolo 35 percent!
A to aj napriek tomu, že Nitriansky samosprávny kraj ani zďaleka nepatrí k najhorším krajom na Slovensku. Sú oblasti, kde pokrivkáva , príliš sa spolieha na zabehnutý systém a nedokáže prichádzať s novými inovatívnymi nápadmi. Veľa iniciatív končí za bránami župného úradu, pretože jeho zamestnanci nenašli odvahu či podporu, aby s nimi šli aj do realizácie. Na druhej strane, napríklad v oblasti regionálneho rozvoja, prístupu k eurofondom i pri príprave nového programového obdobia je naopak Nitriansky kraj lídrom.
Nitriansky samosprávny kraj nadväzuje na najstarší administratívny územný celok na Slovensku. Nitriansky comitatus a neskoršia župa svojimi rozhodnutiami neraz písali dejiny Slovenska. Budova župy i župného súdu sú najhonosnejšími historickými budovami v meste. No napriek historickému významu i súčasnému potenciálu nedokáže Nitriansky kraj vzbudzovať záujem, nedokáže vyvolať pozitívne emócie, nedokáže mobilizovať ľudí.
A to napriek tomu, že v porovnaní s ostatnými krajmi je to práve ten Nitriansky, ktorý cez rôzne dotácie vracia do územia a svojim obyvateľom najviac prostriedkov. Inštitúcie však netvoria len procesy, ale najmä ľudia, ktorí ich reprezentujú. Autorita inštitúcií je závislá od jej predstaviteľov. A tu je podstata problému. Tento rok nás čakajú dôležité voľby do miestnych a krajských samospráv. Zmení sa po nich konečne situácia v Nitrianskom kraji? Podarí sa zastaviť klesajúca nedôvera voči krajskej samospráve?
