Aj keď podrobnosti a obsah možnej mierovej zmluvy medzi Ukrajinou a Ruskom sú stále veľkou neznámou, otázka bezpečnostných garancií bude pre Ukrajinu veľmi dôležitá. Logicky sa ako najjednoduchšie riešenie ponúka ochrana dodržiavania mierovej dohody prostredníctvom NATO. O to je horšie, že Donald Trump zatiaľ trvá na blokácii členstva Ukrajiny v tejto vojenskej aliancii. Rovnako vylučuje vojenskú účasť USA pri poskytnutí bezpečnostných záruk pri dodržiavaní pravidiel mierovej dohody. Pri podpise mierových dohôd po ukončení vojny na Kórejskom polostrove a neskôr vo Vietname, ostala armáda USA len v Južnej Kórei. A vďaka tomu ostala Južná Kórea na rozdiel od Vietnamu dodnes slobodná a nezávislá.
Ako poznáme Rusko, mierovú dohodu bude musieť aj v tomto prípade chrániť dostatočne odstrašujúca sila. Žiadne pozorovacie jednotky s nejasným mandátom. Nič na tom nezmenila ani podpísaná dohoda medzi USA a Ukrajinou o využívaní nerastných surovín. Rovnakú zmluvu americký prezident Trump podpísal aj s Afganistanom a tvrdil, že sa stane zárukou bezpečnosti Afganistanu. No po odchode vojakov USA z Afganistanu sa Taliban rýchlo vrátil k moci a celá zmluva ostala len kusom neplatného papiera.
Trump svoju neochotu umožniť Ukrajine členstvo v NATO zdôvodňuje tým, že obavy zo vstupu Ukrajiny do NATO boli dôvodom jej napadnutia Ruskom. Toto tvrdenie však neobstojí. Vieme, že dôvodom útoku na Ukrajinu je záujem Ruska vrátiť svoj vplyv na územia bývalého sovietskeho bloku, pričom všetky oblasti obývané ruským obyvateľstvom považuje za vlastné, bez ohľadu na to, v ktorej krajine sa nachádzajú. Súhlas členov NATO s budúcim rozšírením aliancie o Ukrajinu predsa nepadol v roku 2023, keď Rusko zaútočilo na túto krajinu. Dokonca ani v roku 2013, keď si Rusko prvýkrát začalo ukrajovať z ukrajinského územia a obsadilo Krym. Rozhodnutie o plánovanom rozšírení aliancie o Ukrajinu a Gruzínsko padlo ešte na Summite Severoatlantickej aliancie v Bukurešti v apríli roku 2008. A ani samotný summit v Bukurešti nepriniesol žiadne prekvapujúce rozhodnutie. Proces, ktorý nasmeroval Ukrajinu k členstvu NATO, sa začal oveľa skôr a rozhodnutie v Bukurešti len potvrdilo prebiehajúci proces. .
Prvá kapitola približovania sa Ukrajiny k Severoatlantickej aliancii sa začala písať hneď po rozpade Sovietskeho zväzu a zániku Varšavskej zmluvy v roku 1991. Vtedy novovytvorený ukrajinský štát po prvýkrát prejavil záujem spolupracovať s NATO a zapojil sa do činnosti Rady pre spoluprácu s NATO. Proces potom pokračoval známejším Partnerstvom za mier z roku 1994, ktorý sa už zameral na podporu vstupu nových štátov do NATO zo strednej i východnej Európy. V decembri tohto roku sa podpísalo aj známe Budapeštianske memorandum, v ktorom sa Ukrajina výmenou za garancie nezávislosti a nemennosti hraníc zaviazala zbaviť jadrového arzenálu.
Ukrajina i NATO si boli vedomé, že utužovať vzájomnú spoluprácu nie je správne bez vedomia Ruska. Našťastie, Rusko sa po páde komunistickej totality usilovalo o proeurópske a demokratické smerovanie. Týkalo sa to aj spolupráce Ruska s NATO. V roku 1994 došlo k podpisu Zmluvy o spolupráci medzi Ruskom a NATO. O tri roky neskôr, v roku 1997, sa podpísal Ustanovujúci akt spolupráce NATO – Rusko, ktorým Rusko získalo dokonca prístup k spolurozhodovaniu o aktivitách NATO. Táto vysoká úroveň spolupráce zároveň aj oficiálne otvorila cestu na rozšírenie členstva NATO ďalej na východ. Ukrajina to využila a v roku 1999 podpísala s NATO Chartu o osobitnom partnerstve, ktorá okrem iného stanovovala podmienky pre zapojenie sa ukrajinských vojenských síl do spoločných aktivít s NATO. Prejavom vzájomnej prehlbujúcej spolupráce bolo v roku 2000 zasadnutie Rady NATO v Kyjeve, čo bolo prvé zasadnutie Rady NATO v nečlenskej krajine aliancie.
Bolo to Rusko, nie Ukrajina či NATO, ktoré začalo meniť nastavenú cestu vzájomnej dôvery a spolupráce. Bolo to Rusko, ktoré krátko po nástupe Putina k moci začalo opúšťať proeurópsku cestu rozvoja a radikálne menilo svoju dovtedajšiu medzinárodnú a bezpečnostnú politiku. Od roku 2010 sa Rusko začalo riadiť tzv. Gerasimovou doktrínou, ktorá sa vrátila do komunistických čias a Európu a USA opätovne označilo za svojich nepriateľov. Zahranično-politickým cieľom Ruska sa stal návrat k veľmocenskej politike z čias Sovietskeho zväzu. To znamenalo oslabovanie Európskej únie i NATO a priame mocenské zasahovanie do krajín, ktoré v časoch studenej vojny patrili do sovietskej sféry vplyvu. Rusko spustilo známu hybridnú vojnu založenú na dezinformáciách a podporovaní európskych antisystémových a radikálnych politických síl. No už po troch rokoch od prijatia Gerasimovej doktríny sa Rusko pustilo aj do vojenských riešení. V roku 2013 začalo Rusko na Ukrajine vojenské operácie, aj keď ešte kryté zásterkou občianskej vojny. No po prvotných klamstvách typických pre ruskú politiku, napokon Putin osobne ocenil vojakov zúčastnených na obsadení Krymu. No a od aktuálnej vojny na Ukrajine už Rusko svoje imperiálne ambície nijako neskrýva, rovnako ako pripravenosť dosahovať svoje záujmy násilnou vojenskou cestou.
V roku 2023 sa tak Rusko z potenciálnej hrozby mieru v Európe stalo jeho reálnou hrozbou. Novú váhu dostali aj ruské upozornenia, že súčasný bezpečnostný systém postavený na ochrane medzinárodnej suverenity štátov, je prekonaný a treba vytvoriť nový svetový poriadok. Svoje ohrozenie si okamžite uvedomili všetky európske štáty, najmä tie, ktoré neboli členmi NATO. Fínsko, štát hraničiaci s Ruskom, ako prvé začalo po útoku na Ukrajinu rokovania s NATO o členstve. Podobne o členstvo požiadalo Švédsko, ktoré kvôli tomu prehodnotilo aj svoju dvestoročnú tradíciu vojenskej neutrality. Dnes sú už oba štáty členmi. Intenzívnejšiu komunikáciu a spoluprácu so Severoatlantickou alianciou začali aj Švajčiarsko s Rakúskom. Je preto úplne pochopiteľné, že najintenzívnejší záujem o prehĺbení spolupráce s NATO mala napadnutá Ukrajina. A bolo zodpovedným a správnym krokom členov NATO, že s tým súhlasili a začali Ukrajine aktívne pomáhať. Politickým rozhodnutím bolo vytvorenie Rady NATO – Ukrajina, ktorá nahradila dovtedajší voľnejší stupeň spolupráce fungujúci od roku 2009. Ukrajina sa začala vnímať ako rovnocenný partner aliancie a zástupcovia Ukrajiny získali možnosť spolurozhodovať o činnostiach a rozhodnutiach NATO. Hovoriť preto teraz o zákaze členstva Ukrajiny v NATO je nielen nezodpovedným a zlým rozhodnutím, ale aj popretím všetkých doterajších krokov a rozhodnutí samotnej aliancie. Pripomínať, že išlo v prvom rade o politické rozhodnutia samotných Spojených štátov, ktoré majú v aliancii stále najdôležitejší hlas, je momentálne asi zbytočné.
Trump už ukázal, že mu na dôveryhodnosti, názoroch spojencov a dobrom mene zahraničnej politiky USA nezáleží. Ale ide aj o dobré meno európskych štátov a zmysel samotnej myšlienky európskej spolupráce. Ide o uchovanie nádeje pre všetky európske štáty, že demokracia neumožňuje svojim občanom len žiť v prosperite a slobode, ale že dokáže tieto hodnoty spoločne brániť. Že dvere do spoločnej bezpečnostnej politiky sú pre všetky slobodné a demokratické štáty v Európe stále otvorené, a že myšlienka európskej jednoty je stále živou, funkčnou a schopnou reagovať na aktuálne politické výzvy vo svete.
Autor je politológ a historik, člen strany Demokrati
