Všetko sa to začalo, keď som okolo siedmej večer odchádzal z práce a pustil si ten zázrak s takmer 80 gigabajtmi pamäte (ktorú som ešte nezaplnil, lebo som lenivý – asi). Na uši som si dal slúchadlá, mimochodom ďalší zázrak, ktoré keď zapnem, tak mám takmer úplne pokoj od vonkajšieho sveta. Výber správnej piesne nie je jednoduchý, možno práve preto, že je ich tam toľko. Začnete sa prehrabávať v tom zozname, rozmýšľať, kombinovať, spomínať. Možno vedome, možno nie, možno to chcel čert, možno vyššia sila, alebo to bola iba čistá náhoda, vysvietený rámček sa zastavil na kapele Noc a deň. Kapela asi už úplne zabudnutá, ak nezoberieme do úvahy, že sa ešte raz za čas objavia niekde na nejakom koncerte alebo nebodaj v telke. Kapela, ktorá pred istým časom, no už to bude nejaký ten piatok, možno aj dlhšie, patrila do výkladnej skrine slovenského pop rocku (dúfam, že mi hudobní kritici odpustia, ak sa mýlim v žánrovo-druhovom zaradení). Ich hity, hrali všetky slovenské rádia, to, čo hrá iba hity, aj niekoľko krát denne. Boli v televízii, niekedy aj v časopisoch a novinách. Ale hlavne hrávali veľa koncertov po celom Slovensku, vydávali albumy (no nie zas až tak extrémne veľa, aby sme to neprehnali), chodili na letné festivaly (kde mimochodom hrali to isté ako na koncertoch, ale pre tento prípad si to oddelíme) a ľudia ich mali radi. Aj ja som ich mal rád. Hm, znamená to že som človek?
No ale trochu o inom som chcel. Stojím na zastávke električky, všade romanticky sneží, v slúchadlách mi hrá Noc a deň a zrazu príde spomienka a s ňou aj stav, ktorý ma zastihne vždy nepripraveného. Nechápem, ako vlastne na to môžem byť nepripravený, veď vždy je to také isté. Zovrie mi hrdlo a na chvíľu mám pocit, akoby som nedýchal. Celé telo ovládne chlad spojený s pocitom závrate. Možno to poznáte, stáva sa to napríklad, keď náhle zistíte, že ste niečo zabudli urobiť alebo vybaviť a viete, že z toho bude poriadny prúser. Niekedy príde tento moment chvíľočku predtým, ako sa z očí začnú valiť slzy. Tento krát však žiadne slzy neboli, aj keď musím priznať, že pohľad mi zvlhol. Tento krát to však nesúviselo s mojou slabou pamäťou, tobôž nejakými nesplnenými povinnosťami. Tento krát ma ovládla ozajstná clivota.
Spomienka nemala okrem hudobného pozadia úplne nič s prostredím, v ktorom som sa nachádzal. Nečudo, električky sa na tých miestach nepreháňajú a ani štvorprúdové cesty tam zatiaľ chvalabohu húfne nestavajú. Ale spomienka sa nepýta na prostredie, ani či je ten správny čas. Spomienka si len tak príde...
Zrazu som nestál na Vajnorskej ulici uprostred hustej bratislavskej premávky, ale oboma nohami pevne na ušliapanej tráve rekreačného areálu alebo letiska na x miestach tejto planéty, nielen to, zrazu som sa ocitol na celkom konkrétnych miestach v baroch a v kluboch, ktorých názvy väčšine z vás nevravia absolútne nič. Bol som svedkom koncertov mladých začínajúcich kapiel, ale aj starých harcovníkov našej či zahraničnej scény. Bol som pri tom, keď moji spolužiaci hrali Paranoid od Black Sabbath v najzafajčenejšom, ale aj najlepšom bare v našom meste a ja som držal za ruku jedno z najkrajších dievčat na svete. Bol som tam, keď mi môj nevlastný takmer brat premiérovo zreval do ucha POGÓ a celou váhou svojho tela do mňa narazil tak, ako sa to robí pri tomto rituálnom tanci. Bol som v dave pod pódiom, keď Dušan Slimák na jednom z prvých Žákovicov robil poriadne spitý striptíz, ale aj vtedy, keď si Tatušky pred niekoľko tisícovým davom detí vymieňali telesné tekutiny v rámci ich takmer dokonalej lásky. Nechýbal som ani, keď na jedinom záhoráckom hudobnom festivale hrala Smola a hrušky pre desiatich alebo pätnástich fanúšikov tancujúcich o dušu v blate takmer po členky. Neušla mi ani vlna podujatí, na ktorých minister Liška ohlasoval ukončenie brannej povinnosti, ani to ako mnohým mojím kamarátom, na rozdiel odo mňa, hrdého držiteľa modrej knižky, odľahlo, že už sa nemusia ísť na vojnu stať ozajstnými chlapmi. Bol som pri tom všetkom a bolo to úžasné!
Bolo to také skvelé, tak prečo potom tá clivota? Aj taká krásna spomienka môže vyvolať smútok – vtedy, keď viete, že je to už dávno preč. Tie časy sú už v nedohľadne, dnes na tých istých miestach stojí už takmer nová generácia, na pódiách poväčšine už iné hviezdy. Kamaráti, ktorí niekedy horlivo organizovali výpady na takéto miesta, už dnes najradšej vysedávajú doma, v uchu už neznie ten bojový pokrik punkovo-pivových večerov. Tá spomienka je už len vyblednutou fotkou na nástenke.
Ostáva mi už len jediné – nenechať ju zapadnúť prachom!
