Na zástavke sa premelie za deň veľa ľudí. Je to malý, obmedzený priestor, ku ktorému nadobudnete vzťah až vtedy, ked v ňom strávite
priveľa času. Je to naozaj tak, že to, k čomu sme viazaní, sa stane aspoň na ten prepožicaný okamih našim svetom, našou podmienkou na
život.
Nikdy by som si nevytvorila citový vzťah k zastávke. Nečakávam na nej dlhšie ako 15 minút. Tak ako teraz. Stojím tu uzimená
s davom ľudí. Niektorí sa snažia prepchať k tabuli s cestovným poriadkom, ale prekáža im tam postava, ktorá sa nepohne nabok ani o centimeter.
Človek so sklonenou hlavou a dvoma igelitkami. ...Bez pohybu. Bez života. Vo vegetačnom stave.
Človek so sklonenou hlavou chce byť neviditeľný, no jeho sklenený pohľad občas zablúdil k nebu.Ten pohľad sprevádzal nenápadný, trpezlivý , jemný povzdych.
Cítila som pohľady ludí, ktorým zavadzal, ako fackujú jeho tvár. Pred sebou mal dve plastové tašky, do ktorých si zbieral svoje rany ...A zrazu mi to došlo. On nie je ďalším z čakajúcich na autobus.
Nezaujímajú ho knihy, ako to čítajúce, gániace dievča, čo práve prišlo.
V taškách si nenesie nákup pre celú rodinu. Nie je na ceste ku kamarátom a ani pred ním nie je piatkový párty večer.
Jeho autobus nikdy nepríde.
Počká až utíchne mesto, tento pulzujúci ruch.Počká v tej istej polohe ako doteraz, na tom istom mieste, tak dlho, ako bude treba.. A keď všetky tie zvedavé oči zmiznú, keď zmizne všetko to odsúdenie,
on si ľahne na lavičku v JEHO zástavke a potichučky zaspí...
