Péter Muller vo svojej Knihe Veštieb vysvetľuje, ako sa dnes súčasný človek zúfalo snaží striasť zo
seba minulosť a poprieť staré hodnoty a začať niečo úplne nové. Len nábožensky založený človek
cíti, ak ešte vôbec...
Prečo nie sme dnes už hodní svojich vlastných predkov ?
Táto otázka ma prinútila zamyslieť sa nad celou škálou sociálnych vzťahov vôbec. Vzdávame sa zodpovednosti za vlastné činy, akoby sme sa báli sami pred sebou pripustiť, akí vlastne sme a aké chyby
neustále opakujeme. A je nový život skutočne cestou ako uniknúť pred sebou samým, alebo
je špirála neustále sa opakujúcich chýb a skutkov poslednou zastávkou pred nájdením riešenia
a zmeny prístupu ?
Ked vstupujeme do vzťahov s ľudmi, obyčajne nás s vnímaním iných spája akási ilúzia, ktorá
vyplynula z toho, aký chceme aby boli. Je to túžba ega, ktorá nás spája s iluzistickou predstavou, a hoci
táto téma zacína byt klišé, rozhodla som sa jej venovať.
Otázka medziľudských vzťahov...
...spočíva v tom, čo je vlastne realita, ktorá nás obklopuje a aký má rozmer ?
Pripúšťame si reálne radosti a starosti života, máme správne nastavené hodnoty, sme adekvátne
citovo zrelí, máme dostatok skúseností na pochopenie určitých situácií a zdravej ľudskej interakcie?
Sme dospelí ?
Alebo žijeme povrchne, pretože niektoré rozmery nie sme schopní prijat na absolútnej zdravej úrovni,
ako súčasť reálneho života ? Kde sa v dnešnom svete vzalo znehodnocovanie vzťahov a ľudí, ktorí si nás vážia a potrebujú?
Mohla by som tu uviesť tony príkladov o opustených ženách, mužoch,deťoch, o odpretej pomoci slabým,
o ignorácii, o tzv. strate ľudskosti a zodpovednosti, ktoré som si vypočula či odžila, ale každý z čitateľov,
si nesie pravdepodobne ten svoj vlastný v ktorom ťahá za kratší koniec...To je život, to sú ľudia.
Ale sme ľudmi naozaj preto, aby sme boli priemerní a riadili sa inštiktami a pudmi ? Konali len na základe vlastného chcenia ? Sme vari zvieratá ?
Každý človek sa nepýta, kto je a kam smeruje. Nie každý človek chce panovať nad prírodou,
ako nieco vznešené, ako niečo viac a najmä - nie každý si je vedomý hodnoty bytosti a života ako takého.
Nespájame svoj život s ľudmi len preto, lebo ich milujeme, ale preto, aké hodnoty do našeho života prinášajú pre náš vlastný duchovný rozvoj a silu.
Odhodenie dieťaťa, nezodpovednosť nad vlastným životom, odhodenie partnera, odoprenie pomoci slabým -
znamená povedat realite života NIE.
Sú to dôležité rozhodnutia a za dôsledok majú
odoprienie si zrelosti a veľkosti vlastnej človečiny.
Fakt je, že každý človek sa nepýta, kto je a kam smeruje...
