Najväčšou miestnou atrakciou je bez pochýb lokálne Divallo, fungujúce nepretržite od roku 1925. Do svojich útrob dokázalo prilákať už viacero zvučných mien. Ešte väčším lákadlom je domáci futbalový tím, ktorý počas zimnej prestávky zakotvil na 11. mieste v regionálnej 7. lige. Bielo-červení sú schopní na zelených trávnikoch predviesť naozaj pozoruhodné divadlo, kde nejedno oko diváka občas trpko zabolí. V tom prípade môže byť balzamom na dušu ľahká prechádzka okolo obecnej priehrady spojená s ochutnávkou lahodného vína u lokálneho producenta Juraja „Ostrožoviča“ Uhlára, ktorý dokáže vyliečiť aj ťažko hojace sa rany.
Keďže sme v období vrcholiacich fašiangových osláv, nedalo nám neprísť si zaspomínať na tradície našich predkov. Treba povedať, že práve masopust patrí od nepamäti k jedným z najobľúbenejších periód etnologického roka. Všade naokolo sa konajú svadby a zabíjačkové hostiny, prevláda bujará zábava a alkoholu, toho, u nás nikdy nie je dosť. Samy to dobre poznáme, keďže len nedávno sme slávili príchod nového roku. Mimochodom treba spomenúť, že slovo fašiangy pochádza z nemeckého vast-schane, čo v preklade znamená posledný nápoj. Posledným sa myslí preto, lebo od úspešného pochovania basy sa má slovenský pospolitý ľud pripraviť na 40 dní odriekania, kde slová ako obžerstvo, opilstvo či nemravnosť nemajú žiadny priestor.
Sobotňajší fašiangový sprievod mal byť toho jasným prípadom. Miestne zoskupenie začalo brázdiť uličky presne napoludnie. Behom hodiny však už bolo na účastníkoch vidieť, že jednoduché to tento rok mať vôbec nebudú. Keďže za každými dverami číhalo tekuté prekvapenie v podobe inej farby a percentuálnej hodnoty, nebolo jednoduché sa udržať na pozore. Aj napriek blížiacim sa voľbám vyvolávajúcim strach a znepokojenie, fašiangový sprievod dokázal vyčarovať miestnym ľuďom úsmev na tvárach. Prejsť od ulice k ulici, od domu k domu, chcelo naozaj veľa odhodlania, ktoré nikomu z účastníkov nechýbalo. Každý jeden člen zoskupenia sa však držal hesla, kde je vôľa, tam je cesta. Po niekoľkých kilometroch v nohách a pol deci v žalúdku sa sviatočný sprievod dostal do cieľa, kde ho v kultúrnom dome čakala zaslúžená odmena. Tam sa jeho členom ešte podarilo zinscenovať melancholický záver pochovania basy, a potom už ničomu nebránilo sa pustiť do poriadnej dedinskej zábavy. Ďakujeme, že aspoň v Tesároch zatiaľ nevymrel duch pôvodných zvykov a ešte stále sa dokáže nájsť skupina verných fanúšikov tejto ľudovej tradície.
