Ráno sa vo mne bije lenivosť a odhodlanie, vstávať a ísť, bude pohodlnejšie si ešte pospať...
Čaká ma skoro 2-hodiná cesta, čo tam zažijem ? ženie ma zvedavosť, ochota byť užitočný, pomôcť ľuďom vo vojne, čo vlastne?
Je to naozaj vojna? Nechápem, v 21. storočí niekto vytiahne tanky a ide strieľať do bratského národa....prečo si so svojimi oligarchami jednoducho nekúpia tie donbaské bane a budú na nich drieť tisícky ukrajincov, ich deti i vnuci ? Otázniky, na ktoré si neviem dať odpoveď.
Prihlásim som sa v greckokatolíckej charite ako dobrovoľník, tak idem. Čakala ma usmievavá dievčina Anna-Mária, ukázala mi ako to majú zorganizované a vraj sa môžem zapojiť, kde a ako chcem. Veľmi pozitívne pocity, prišla však prvá dodávka so 7 ľudmi...a ťažké emócie. Babičky, mladé ženy a deti. Každú polhodinu plus mínus jedno auto. Vyložiť kufre, odviezť do prvého stanu, evidencia ľudí, ponúknuť čaj, kávu, deťom hračky, babičky odprevadiť do kultúrneho domu, kde si mohli ľahnúť na pripravené postele. Deti dostali sladkosti a po chvíli už začínajú pobehovať pomedzi stany. Mamky sedia a mlčky pozerajú, často len smutne, do neznáma....smutná a tvrdá realita.
Najväčší úspech u malých detí mali sladkosti a bublifuk, sú rovnako bláznivé ako naše deti, tak sme sa s nimi bláznili čo najviac...čo najmenej myslieť na to, čo sa deje a čo tie deti čaká zajtra, pozajtra, kde budú spať.
Dievča pri registrácii ( bieloruska ) zisťuje, že už majú viac ako 30 ľudí a vybavuje pristavenie autobusu, prevažne do Košíc, ale boli tam aj českí dobrovoľníci a autobus išiel aj do Prahy. Prichádza ďalšie dodávka, zase podobné osadenstvo, deti, mamky a babičky. Stan od Telekomu rozdáva sim karty, podáva sa guľáš, babička ktorú odprevádzam na posteľ mi hladká ruku a šepká ďakujem, ďakujem...v duchu plačem, silná emócia ma prepadá, idem si sadnúť do auta. Je tam aj skupinka psychológov, charita tu má veselé mníšky aj bohoslovcov, ktorí komunikujú ukrajinsky, či poľsky a snažia sa upokojovať ľudí. Oprašujem moju ruštinu a jedna babička plače a hovorí mi, že ako dieťa zažila bombardovanie Leningradu a teraz bratia rusi bombardujú Kyjev, pačemu ? Nechápe, ani ja nerozumiem.
Prichádzajú ďalšie autá, noví utečenci. Prišiel aj ďalší autobus do Košíc, nakladáme kufre aj ľudí, prajeme šťastnú cestu ktovie kam...smutná emócia. Bieloruska z registrácie zisťuje kto má auto a je ochotný odvážať ľudí do Michaloviec, do väčšieho zachytného strediska. Mal som auto a pridelili mi mamku s 2 dcérami ( cca 16-17 rokov), obidve by mohli súťažiť na miss Ukrajina. Znovu oprašujem zabudnutú ruštinu, ale nemám úspech, sú to hrdé ženy, idú do Španielska za rodinou, veria však, že sa vrátia domov a Putin rýchlo skape. Otec ostal doma braniť vlasť.
Bol krásny slnečný deň, ale prišiel aj večer a smutná atmosféra dolieha stále viac na všetkých, zničených utečencov aj unavených dobrovoľníkov. Pre veľa z nich prichádzajú ľudia z okolia, s ponukou na ubytovanie. Niektorí sa potešia, iní sú apatickí a niektorí sa aj boja. Mladá mamička s asi 3 ročným synom a babkou čakajú na dohodnutý odvoz kdesi za Košice. Nevedia kto príde a prichádza strach z neznáma. Rozplače sa a bojí sa ísť. Snažíme sa ju upokojiť, bohoslovec po ukrajinsky, ja slovensky, ale boji sa veľmi, plače a pýta sa, čo ked mi vezmú pas a mobil a odvedú niekam...kňaz si fotí čislo auta a sľubuje jej že bude volať každú polhodinu, či sú v poriadku....ťažká emócia.
Cesta domov večer a v hlave šialený vír myšlienok a nezodpovedaná otázka ...PREČO..
PS. mizík a mazurek sa nemusia báť, žiadna Afrika tam nebola.
