Takže prvý deň, po obstaraní si potravy a zbrane, sme sa vybrali na ľadovec Longyearbreen týčiaci sa nad skoro rovnomenným mestečkom.
V údolí bolo príjemne a nejako veľa vody. Začiatok túry sme sa bavili hľadaním najvhodnejšieho brodu, vlastne viacerých brodov, pri ktorom nám i trochu natieklo do topánok...
Cestou sme stretli organizovanú skupinu turistov a boli sme šťastní, že sme sa nevybrali na výlet s nimi, s asi dvadsiatimi zväčša dôchodcami v dosť zvláštnej obuvi. To už radšej stretnúť ľadového medveďa:-)
Po dosiahnutí dolnej hrany ľadovca sme si všimli čosi pohybujúce sa rýchlym tempom dolu tou nekonečnou bielou plochou. Napokon sa z toho vykľuli dve ozbrojené nórske blondínky:-) Vzájomne sme sa pofotili a keďže ony sa šmýkali po ľadovci bez mačiek i ujmy na zdraví, tak sme sa po ňom vybrali smerom hore i my až do chvíle, než nás to prestalo baviť a začalo pršať. Vtedy som si pomyslel, že sme zodpovední ako niektorí českí turisti, bez skúseností na ľadovci a so strieľaním na medvede sa motáme práve tu...:)
Keď sa nám vrátila pôda pod nohami, začali sme zbierať kamene, presnejšie celkom podarené fosílie...
Deň bol ešte mladý, rozhodli sme sa po ďalšom významnom brode korytom jednej naštvanej riečky pre prudký výstup na Plateau. Hore nás čakalo príjemné uvítanie, prekvapene na nás pozeral sob a my sme mu prekvapený pohľad vrátili... Mierne unavení sme sa potom prizerali na rodinku piatich pasúcich sa dopravných prostriedkov Deda Mráza, než sme sa vybrali celou, asi 2 km dlhou náhornou plošinou ponad Longyearbyen na opačný koniec mestečka. Priateľka sa síce bála, že sme pre prípadné ľadové potvory ako na tácke zo školskej jedálne (na plošine nás bolo vidieť na míle ďaleko), ale neviem prečo, keď mala ako môj osobný strážca na ramene ťažkú zbraň...:)
Pri nekonečnom zostupe do obývanej oblasti sme si mohli aspoň vychutnávať sever slnka nad Isfjorden a pristávanie veľkého Boeingu na krátkej dráhe...
Po 8,5 hodinách turizmu sme sa vrátili do hostela, bolo asi desať hodín večer a svetlo ako celý deň... Dali sme si už len narýchlo pripravenú večeru a odišli do ríše snov.
Na druhý deň sme si oddýchli plavbou do ruského Barentsburgu, o tom ale niekedy nabudúce.
Turistický krúžok pokračoval v tretí deň svalbardského dobrodružstva. V hosteli oproti mali dva horské bicykle a aby, chúďatká, nemokli na miernom dáždiku, tak sme si ich požičali na celý dnešný deň... a dali sme im zabrať, potočili sa cestou - necestou dobrých 30 km... Najprv čiernou krajinou banskou, okolo stajne s piatimi koňmi, kempu s niekoľkými stanmi, popod a poza letisko až do Bjørndalen, Medvedieho údolia. Z fjordu sa na nás pozeral akýsi tuleň, ale aj z tej diaľky sa musel baviť na tom, ako sa trápime s blatistou „cestou"... Do Bjørndalen sme dorazili celí hnedí. Zopár roztrúsených domčekov, zaujal ma jeden na druhej strany delty na kopci... ako sa tam tí ľudia dostanú?
Po istom čase sme museli vymeniť dve kolesá za dve nohy a po nádhernom zelenom údolí sme sa prešli... Napriek názvu sme sa ani tu so žiadnym ľadovým medveďom nestretli. Kamarát, ktorý si sem spravil výlet pred týždňom, vraj našiel nejakú tú sobiu lebku, my sme mali šťastie „len" na pár živých sobov a polárnu líšku v arktickom safari... Inak sme si pripadali tak trošku ako v Belianskych Tatrách...
Na bicykloch sme sa vrátili do Longyearbyen, kde sme museli do šiestej hodiny večernej vrátiť pušku a takí neozbrojení sme sa ešte vybrali na opačnú stranu, do širokej delty v Adventdalen. Dosť zaujímavo riešená cesta stredom údolia, z oboch strán bola obmývaná vodou, dokonca sme minuli i akési jazierko s vodným zdrojom, takže toto pijeme?:) Hralo to tu všetkými farbami, krásna jeseň...
Údolie uzatvárala sci-fi stanica na kopci, možno tam navrchu bolo i skalnaté pleso, ale viedla k nej Trolia cesta (tí, čo už boli v Nórsku, vedia, o čom je reč) a na ňu sme už nemali... Okúpali sme bicykle v ďalšej rozzúrenej rieke a vrátili sa do hostela. Cestou sme sa ešte pozdravili so psím záprahom, ktorý si to šinul k tým trolom...
Pomaly nám začínalo byť ľúto, že za pár hodín sa zberáme na juh...
