Po dlhšom čase sme strávili noc v autobuse. Na to, že tá cesta stála menej ako jeden pravý nórsky kebab, príjemne nás prekvapila kvalita interiéru, najmä to, koľko miesta bolo na nohy. Takže sme sa za tých 7 a pol hodiny aj ako-tak vyspali a len mierne dolámaní dorazili ráno o siedmej na trondheimskú stanicu. Pri vyberaní si raňajok nás zaskočil milý hlas: „Zdá sa, že počujem slovenčinu.“ Bolo milé stretnúť rozospatú krajanku tak ďaleko od domova. Ona ale cestovala ďalej na východ, tak sme sa po výdatných raňajkách a odmietnutí príspevku pár bezdomovcom na jazdu vlakom k sesternici, vybrali na celodennú okružnú prechádzku mestom, na konci ktorej sme unavení padli večer do postele v jednom z hotelov.
Hneď na začiatku sme pochopili, že dohovor s Vikingami bude trošku obtiažny a že naša verzia nórčiny nám tu bude tak akosi na nič. Ale postupom času a toleranciou miestnych sme našli kompromis v nárečí a neumreli sme hladom:-)
Deň sme začali na hlavnom námestí. Informačka bola ešte zavretá, tak sme sa aspoň kochali prebúdzajúcim životom trhovníkov a nasávali vôňu čerstvých jahôd.
Pokračovali sme výšľapom na pevnosť Kristiansten Festning. Cestou sme stretli ružovú kráľovskú rezidenciu, ďalej Gamle Bybro (čosi ako nórsky pokus o Karlův most), starodávne drevené domy popri riečke Nid, ktorá tvorí taký pekný mestský kanál (čosi ako nórsky pokus o Benátky) a zaujímavý výťah pre bicykle, ešteže sme neboli na dvoch kolesách, lebo som veľmi nepochopil, ako funguje:-)
Tie drevené domčeky boli veľmi zaujímavé, najmä to, ako stáli na drevených pilieroch. Bobry by mali radosť:-)
Hore na pevnosti sme si užívali zelený trávnik, pohodové ticho a nádherný výhľad na mesto. Okolo desiatej sa sem začali valiť davy nemeckých dôchodcov, tak sme sa presunuli do botanickej záhrady a relaxovali medzi všakovakými výkvetmi flóry a spomínali na študentské časy, keď sme na takéto miesta museli chodiť v rámci štúdia povinne. Páčil sa nám nápis pred vchodom, že môžeme s radosťou chodiť po trávnatých plochách, tak sme si užili trochu tej radosti...
Vrátili sme sa MHD naspäť do centra, kde sme začali prehliadkou najväčšieho škandinávskeho chrámu z 11.storočia, Nidaroskej katedrály. Dostali sme sa dnu zadarmo, lebo práve začínal štvrťhodinový organový koncert, ktorý tam v tom obrovskom priestore vyznel úžasne. Škoda, že sme sa už nedostali na vežu, ktorú stihli pred koncertom zavrieť. Z príjemného chládku katedrály sme sa vrátili do horúcej reality, pozreli si arcibiskupský palác a dve kostričky ležiace v miestnej knižnici.
Potom sme naskočili na malú loďku so zopár turistami a jedným sprievodcom a pozreli si mesto z vody. Zaujal ma hotel Radisson SAS, taká škaredá presklená budova, ktorá vyhrala niekoľko architektonických cien, nabudúce sa teda asi ubytujeme tam, nech vieme, prečo:-) Klasickou informáciou bolo to, že v 60-tych rokoch minulého storočia sa nejakí úradníci rozhodli zbúrať drevené domy na jednej strane kanála a vyasfaltovať tú plochu na akúsi pobrežnú cestu 1.triedy. Našťastie vyslyšali hlas ľudu a po početných protestoch tam tie domy ostali stáť. Škoda, že tak nedopadol i nápad s Mostom SNP v Bratislave...
Videli sme i nedokončené nemecké ponorkové bunkre z 2.svetovej vojny, dnes sú tam akési kancelárie, či pivovar Dahls. Potom sme sa už vrhli na otvorené more a vysadli sme rozhojdaní na ostrovčeku Munkholmen, ostrove mníchov. Okrem piknikujúcich Nórov sme nikoho iného nenašli a mierne unavení si poležali na tráve. Mne žiaľ volal bývalý zamestnávateľ a tak mi trošku narušil idylku dovolenky. Rýchlo som mu sľúbil, že zoženiem zo Slovenska nejakého farmaceuta (ak máte niekto záujem o prácu v Oslo, dajte vedieť, pošlem vám naňho kontakt:-)) a pokračoval ďalej v testovaní mäkkosti trávy...
O pol piatej sme sa vrátili do centra a ubytovali sa na hoteli. Rýchlo sme si tam naplnili žalúdky horúcimi palacinkami a znovu sa vyviezli do botanického kráľovstva. Prešli sme sa ešte po arboréte a bavili sa sledovaním ako dve samice kačky naháňali v jazierku jedného chudáka samca:-) A slnko pražilo a pražilo...
Keďže mi bolo po výlete na Preikestolen vytknuté, že som nedal rodákom z oblasti dopredu vedieť, podarilo sa mi teraz dohodnúť s jedným párom z Trondheimu a po studenej večeri na hoteli sme šli s nimi ochutnať miestne pivo do ľudoprázdneho podniku (Vikingovia sa podobne ako malomestskí Nóri z juhu začínajú baviť až po polnoci). Aké bolo moje sklamanie, keď nám načapovali bergenskú Hansu:-)
Veľmi dobre nám padlo stretnúť rodákov a aj krajania z východu, Peťo s Julkou, sa zdali, že majú radosť. Do Trondheimu prišli podobne ako my do Hokksundu na začiatku decembra minulého roku, ale na rozdiel od nás tam nemali žiadne zázemie a za toho pol roka nestretli žiadnu slovenskú dušu. To sa mi zdá smutné, najmä keď mi do diskusie nejaký ten slovenský Viking občas napíše. Vy tam nemáte slovensko-nórsky spolok? V Oslo máme až dva...:-)
Posilnený dvoma pivami sme okolo polnoci blbli v parčíku pri stanici s frisbee. Počas hry padla zaujímavá otázka na zamyslenie: „Nechýbajú vám na oblohe hviezdy?“ Sme totiž práve v období, že v noci sa vôbec nestmieva. Asi mi viac chýba v zime svetlo.
V nedeľu ráno sme dospávali únavu z predchádzajúceho dňa a keďže sme v pondelok museli znova do práce, tak sme na obed nasadli na lietadlo naspäť do Oslo a po návrate domov si spravili domáce palacinky...
