Rovnako ako všade na svete, hneď po prílete sa snažím nájsť čo najlacnejšiu alternatívu dopravy z letiska do centra. Voľba padla na vlak. Pri okienku s lístkami bol neskutočný rad a tak som sa vrhol na automat. Sranda, rôzne typy lístkov, nejaký ten popis v španielčine, či katalánčine (neovládam ani jeden z týchto jazykov, takže mi to bolo jedno). Prepnutie do angličtiny nič nezmenilo (neskôr v meste som si všimol, že sa čosi ako altre bitllets zmenilo na other tickets). Vsadil som teda na T-10 s tým, že to bude snáď lístok na 10 jázd.
V stanici stál vlak, uvažoval som, že keď je toto konečná, tak snáď ide do centra a nastúpil som. Vlastne nie, nenastúpil. V momente, keď som už bol jednou nohou vo vnútri, dvere sa bez varovania zavreli a ja som inštinktívne vyskočil von. Zostal som na nástupišti sám, ale postupne sa začalo plniť a netrvalo dlho a prišla ďalšia súprava. Skrátim to, na konci tohto dobrodružstva bolo stretnutie so sestrou na svätej stanici v centre (vážne sa volá Sants) a v krásnom slnečnom počasí sme sa vrhli na krásy mesta.
Spievajúca fontána žiaľ nespievala a tak sme sa povozili na eskalátoroch až k palácu na kopci Montjuїc, pochodili sme si olympijský areál, cez mrežu sme nakukli aj na zavretý štadión, kde onehdy ešte i nebohý Freddie spieval s plnoštíhlou bohyňou Montserrat. Z hradu bol pekný výhľad na mesto i na jeho škaredšiu časť a mohol som si začať robiť zápisky, čo si pozrieme na druhý deň. Podľa mapy i sprievodcu Lonely Planet mala smerom dolu fungovať lanovka, ale akosi sme ju nenašli a tak sme si únavu zvyšovali chôdzou. Zachránil nás bus č. 50, ktorý nešiel síce k Auparku, ale aj tak dobre, lebo sme potrebovali na stanicu. Sestra totiž býva v meste Reus, ktoré leží asi 2 hodiny vlakom na juh. Vlak bol zmeškaný a preplnený, ale i na schodoch sa dobre sedí...
Do Reusu sme dorazili hladní asi o jedenástej večer, ale Španieli majú chvalabohu francúzsko-portugalský systém stravovania, čiže podniky sú otvorené cez obed a potom až večer do jednej - druhej hodiny po polnoci. Našli sme výbornú čínsku reštauráciu s menu v hodnote nórskeho hot-dogu...
Na druhý deň nás sestrin katalánsky priateľ povozil po malebných prímorskych mestečkách, pekná katedrála v Tarragone a skúška teploty vody v mori v Altafulle, ja bosý, sestra nechtiac v topánkach pri pokuse o tú správnu fotku...
Potom sme sa znova vrhli na Barcelonu. Začali sme pri obchodnom centre Torre Agbar, ktorý vôbec nezapadá do miestnej architektúry, svojim tvarom pripomína penis, taký presklený farebný, do ktorého nás aj tak nepustili...
Sagrada Familia, to už bolo iná káva. Ešte nikdy som neplatil také vysoké vstupné do rozostavanej budovy. Ale aj napriek menšiemu záchvatu kašľu z prachu, ktorý sa vznášal vo vnútri chrámu, to bol neskutočne nádherný zážitok. Aj som sa vyviezol výťahom na most medzi dvoma vežami a mohol sa kochať detailnejšie Gaudího umením.
A keďže mi Gaudího nebolo dosť, vyviezli sme sa ďalšími eskalátormi (úžasné, predstavte si úzku uličku a v nej chodiace schody) do Parcu Güell s prekrásnymi mozaikami
Na záver sme si nechali La Ramblu, ulicu plnú ľudí, umelcov a obchodíkov, niečo ako parížske Champs d'Elysee, pražský Václavák, či bratislavské Hlavné námestie:-)
Aj sme si na chvíľu sadli a sledovali jedného klauna a páčil sa mi i jeden tanečný pár.
Večer sme strávili rovnako ako prvý deň, vo vlaku a v čínskej reštaurácii v Reuse.
Na tretí deň ráno som sa vybral už len priamym busom priamo na letisko a preč z Katalánska. Týmto ďakujem svojej sestre jedinej, že mi v tak krátkom čase, ktoré som mal k dispozícii, ukázala jeho krásy.
Bolo dobre, ale krátko...
Gràcies.
