Primälo ma k tomu i toto video: Po jeho zhliadnutí som si uvedomil, že mám dokonca i v cestovaní isté medzery... Tento chlapík menom Matt Harding je jednoducho mojim vzorom:-)
Cestovať som začal počas školy, kedy bolo klasicky veľa voľného času, ale málo peňazí... Takže celý rok brigády a cez prázdniny hor' sa do sveta. Presnejšie na okružné výlety s Karosou s ďalšími štyridsiatimi obeťami cestovnej kancelárie. Premiérou bola Škandinávia (cez pobaltské krajiny a Sankt Peterburg do Fínska, Švédska a Nórska), o rok neskôr Maroko.
Po skončení školy bolo zrazu dosť peňazí, ale málo voľného času... V marci 2001 to bol posledný pokus s cestovkou... Egypt. Totálne dezorganizovaný zájazd s majiteľom populárnej slovenskej CK vyvolal vo mne pocit, že by som si to vedel naplánovať lepšie... Takto sa začala nová éra môjho cestovania, kedy jedinou naplánovanou vecou boli letenky, prípadne nejaká tá prvá noc v hoteli a zvyšok bola improvizácia.
Na jeseň 2001 sme sa s priateľkou vybrali do Thajska. Dodnes na to nezabudnem. Kvôli lacným letenkám sme sa prihlásili na CHTF STU, vybavili si ISIC karty a v pondelok ráno sa postavili do radu pred brnenskou CK. A v utorok večer už sedeli v lietadle z Viedne do Bangkoku. Mali sme dosť strach (ako vždy, keď je niečo po prvýkrát), tak sme sa navterkovali ku skupine štyroch Moravákov, ktorí si kúpili letenky podobným spôsobom. Aj vtedy to bolo o kompromisoch, ale oveľa jednoduchšie než v plnom autobuse... A v tej chvíĺi som si zamiloval Áziu a hlavne cestovanie „na divoko"...
Nasledovalo ale trošku hluché obdobie, keďže sme sa v roku 2002 presťahovali do Nórska, čo nás finančne vyšťavilo. Dva roky sme poznávali náš nový domov (Lofoty, Jotunheimen).
Po dvoch rokoch sme sa vrátili do Čiech, ale predtým, než sme začali znovu pracovať, sme si spravili „Jún, mesiac cestovania". Najskôr osem dní na Islande a po trojdňovej prestávke dvanásť dní v Izraeli s odskočením si do jordánskej Petry.
Ešte v tom istom roku (2004) som si našiel cez internet cestovateľského parťáka a začiatkom decembra sme sa vybrali na okruh Thajsko, Malajzia, Singapur. Nezabudnuteľný zážitok na ostrove Borneo, keď sme videli na stĺpoch visieť slovenské vlajky... (až doma sme zistili, že to nebolo kvôli nám, ale kvôli nášmu prezidentovi)
Dva mesiace nato som bol v Ázii znovu, oslavoval som svoje narodeniny spolu so sestrou v tieni nepálskej Annapurny (ten zasnežený kopec na fotke vpravo hore je práve Ona).
Na jeseň 2005-eho sme boli s priateľkou v Turecku, v decembri sme sa vrátili naspäť do Nórska a ďalšie výlety sú už zdokumentovné v blogu. Portugalsko, Svalbard a Kuba.
Napadá ma aj odvrátená strana cestovania. Moji kamaráti mi vravia, že kam vkročím ja, po mne potopa. V Thajsku to bolo doslova. Na miestach, kade sa v roku 2004 prehnalo vianočné tsunami, som bol necelý mesiac predtým.
Týždeň pred odletom do Nepálu tam bol vyhlásený výnimočný stav, nefungovala tam žiadna sieť (telefóny, internet, TV, rádio), bolo to trošku zvláštne vysvetľovať domorodcom, čo sa deje v ich vlastnej krajine.
V marci 2005 som bol v Ríme, okrem iného aj na vatikánskej veľkonočnej omši, necelý týždeň pred smrťou Jána Pavla II.
Predpokladal som, že rovnaký osud postihne aj Fidela Castra. Akonáhle sme si vlani v lete kúpili letenku do Havany, prišli správy, že ochorel, ale zatiaľ sa drží, chlapec...
A pri čítaní si o kambodžskej nehode som si spomenul na lietadlo, ktorým sme leteli zo západu na východ Kuby. Bol to presne ten istý typ, Antonov 24...
A že sa nepokoje v Gaze začali len pár dní po mojom návrate z Izraela, nebolo už žiadnym prekvapením...
Ďalšie plány? V západnej Európe mi okrem Írska chýbajú už len mikroštáty Lichtenštajnsko a Andorra... skôr ma ale láka exotickejšia časť nášho domovského kontinentu. V lete sa teda vyberiem po osi Bratislava-Belehrad-Tirana-Podgorica. A na dvojtýždňovú novembrovú dovolenku sú traja horúci kandidáti: Nový Zéland, Tanzánia a Barma... :-)
Cestovaniu zdar!
