Nájsť ubytovanie v centre Budvy bolo jednoduchšie než v čera na juhu. Síce len na akejsi povale, ale u milej babičky, ktorá nás pohostila nealkoholickým sladeným nápojom a mala chuť sa rozprávať. Tak sme sa napríklad dozvedeli, že pred eurom používali v Čiernej Hore nemecké marky a že to bolo lepšie. Teraz je to horšie, lebo je problém s vodou. Ani ma neprekvapili veľké titulky v novinách, že jej v Budve nebude čoskoro ani kvapka. Veď kade chodím, tade sa niečo deje...:) A naozaj, na druhý deň ráno už žiadna nebola... A na raňajky sme od babičky dostali len kávu, z ktorej som nezvládol viac ako dva dúšky. Najvyšší čas vybrať sa do vnútrozemia.
Na začiatok tuctový Tivat, nenašli sme nič, kvôli čomu by sa oplatilo zdržať sa viac ako pol hodiny. Posunuli sme sa mikrobusom s adrenalín vyznávajúcim šoférom po úzkych cestách po okraji fjordu:) do Kotoru.
Prešli sme sa starým mestom, vybrali sa na hrad, ale vďaka horúčave a výškovému prevýšeniu sme usúdili, že stačí vyjsť len ku kaplnke na polceste.
Nutné schladenie sa na mikropláži v Peraste. ”Ty kokso, jaká studená voda”, tak to sa mi už dávno nestalo, aby som na cestách stretol nejakých slovenských turistov. A ak sa mi to niekedy pritrafilo, tak som mal vždy radosť, nechápem, prečo nie i dnes:) A na jednom z dvoch kaplnkami obsadených ostrovov sme sa dokonca zrazili s celou slovenskou skupinou.
Vrátili sme sa do Budvy, dosť neskoro na to, aby sme mali pláž len pre seba, takže to bolo tak trochu oslobodzujúce vo večernom prílive...
Prechádzka po turistami preplnenej aleji. Večera mi nespravila dobre, bojoval som so žalúdkom na izbe, kým iní mali oči a uši len pre Nedu Ukradenu. Ja som zatiaľ dostal od babičkinej dcéry jej adresu na papieri s logom ostravskej cestovky... To asi aby ma nechytala nostalgia:)
Ďalšie ráno sme sa vybrali do bývalého hlavného mesta Cetinje. Prvý dojem: Pezinok. Samé bývalé veľvyslanectvá. My sme sa pre zmenu zastavili v bývalom parlamente, múzeum so sprievodkyňou a nádherným výkladom v srbčine.
Nasledovalo skutočné hlavné mesto Podgorica, v ktorom bolo neskutočne teplo. Podľa hotelovej TV bolo jasné, ktoré je dnes najteplejšie mesto v Európe (42°C). Šli sme sa ochladiť do hôr. Otvorené strešné okno v mikrobuse fungovalo ako teplovzdušný fén.
Jazda údolím rieky Morača bol zážitok. Asi som predsa len na hory:) Po skoro dvoch hodinách sme dorazili do Kolasinu. Prvý dojem: Starý Smokovec. Ľudoprázdno. Geniálny Dom Kultúry.
Naspäť sme šli vlakom, nech si údolie pozrieme i zvrchu. Čiernohorske železnice nie sú žiadna sláva. Každú chvíľu sme stáli, vôňa spálenej gumy nebola práve to pravé makové. Myslím, že sme pri príjazde do Podgorice nemeškali viac než hodinu a pol. Všetky kupé fajčiarske, čo môže byť v preplnenom osobáku malý problém.
Večerná prechádzka čiernohorskou metropolou. Chceli sme sa dostať do tureckej štvrte, vpustil nás do nej jeden svedok ukazujúc nám svoje kráľovstvo, tak sme len dúfali, že nás odtiaľ nevypustí Tom Cruise:) U Turkov bolo akosi mŕtvo a necítil som sa tu práve najbezpečnejšie, tak sme cez most prešli tam, kde to žilo a svietilo oveľa viac... Plno ľudí, ale ani jediná reštaurácia:(
Nasledujúci sled udalostí bol rýchly, skorý budíček, nočný let ráno o pol siedmej, tri dni v Bratislave a následný odlet do Bergenu, kde bolo len o 33 stupňov menej než v čiernohorskom hlavnom meste...
