Utorok 17.10. Havana-Viñales-Havana: Ráno sme si privstali, aby sme stihli byť načas pri hoteli Bruzón, kde sme si dohodli zraz s cestovkou o 7:30. Keďže si po nás nechceli prísť na byt, našli sme si najbližší hotel vzdialený necelý kilometer a ešte včera večer sme ho boli nájsť. Vyzeral zvonku dosť zdevastovane, ale na kubánske pomery sa nám to zdalo normálne. Ráno sme sa dozvedeli, že sa rekonštruuje, za denného svetla to vypadalo skôr na to, že čaká na demolíciu. Začínali sme už aj byť trošku nervózni, keď o ôsmej dorazil mikrobus. V ňom sympatický čokoládový sprievodca rozprávajúci plynulo anglicky, španielsky a francúzsky, prechádzal ale plynulo medzi týmito jazykmi natoľko, že nám celkom unikala niť. Nazbieralo sa nás štrnásť „turistov" a vybrali sme sa smerom na západ.
Neviem, čím to je, ale v takmer každom hlavnom meste, ktoré som navštívil, je východ chudobný a západ bohatý. A Havana nie je výnimkou. Avenue 5 so zeleným dlhočizným parkom v strede cesty, semafory odpočítavajúce sekundy do zelenej (na východe mesta by sa na vás pozreli: semafor?), míňali sme nádherné vily s krásnymi záhradami, bývalý Hotel Hilton (dnes patrí štátu), jediný kubánsky klimatizovaný kostol na Kube (tento sprievodcov vtip som nepochopil) a za ním najkrajšiu kubánsku budovu, ruské veľvyslanectvo. Za mestom rozľahlé plochy s farmaceutickými a medicínskymi firmami.
Na 20 minút sme sa zastavili na prehliadku ľudskej ZOO a síce fabriky na výrobu cigár El Vizcaino. Vidiac toto, som na chvíľku ocenil svoje zamestnanie. Asi stovka ľudí sediacich za niekoľkými stolmi šúľajúcich cigarety pre výstupný team, ktorý meral hustotu na supermodernom prístroji, kontroloval hrúbku a dĺžku, vzhľad a farbu a na jej základe to balil do krabíc.
Mestečko Viñales je oproti Havane pohodové kľudné miesto s pekným kostolíkom v strede a so siestujúcimi Kubáncami v hojdacích kreslách na verandách. V porovnaní s inými mestami mi ale prišlo dosť nezaujímavé. Zato údolie za mestom je nádherné. Tu mi bolo aj celkom ľúto, že sme sa nezdržali dlhšie. Ako to majú všetky cestovky na svete vo zvyku, zastavili sme sa na vyhliadke, kde sme sa mohli štvrť hodiny kochať pohľadom na údolie a nákupom suvenírov (cigár), potom pri jednej pomaľovanej „akože-indiánskej" skale, na povinnom obede (chutnom, najzaujímavjšie bolo čosi žlté, čo chutilo ako naše zemiaky) a nakukli sme i do jaskyne, odkiaľ nás vyviezli po riečke na loďke. Slovenské jaskyne sa mi ale páčia viac:-)
Do Havany sme sa vrátili o 18:30, sľúbenú fabriku na výrobu rumu sme nestihli, ale vynahradili sme si to večerom na pevnosti Fortaleza de San Carlos de la Cabaña.
K nej sme sa (už bez cestovky) doplavili lodnou MHD s miestnymi. Pred nalodením sme museli prejsť detektorom kovov, kontrolou ruksakov a presunutím sa z radu pre cyklistov do radu pre peších (zas dvaja nechápaví:))
Loď sme opustili v Casablance a výšľap na pevnosť sme prerušili pri Ježišovi (taká kópia sochy z Rio de Janeiro), spod ktorého rúk sme obdivovali západ slnka nad metropolou.
Na pevnosti sa platilo dvojaké vstupné, škoda, že na nás vidno, že sme turisti, platili sme asi 30-násobok toho, čo bežný Kubánec. Dali sme si mojito a o deviatej si pozreli každodennú miestnu atrakciu, cañonazo, keď niekoľko mladých mužov v uniformách napochodovalo k jednému delu, chvíľu sa tvárili, že ho ako plnia pušným prachom a neviem čím ešte, za zvukového efektu nejakej vzdychajúcej ženy, až to delo napodiv vystrelilo ohnivú guľu smerom na Havanu:-)
Dav sa rýchlo rozpŕchol a i my sme sa pomaly vybrali domov. Akýsi samozvaný taxikár nás chcel vziať na motorke, ale zatrhli mu to policajti a tak z adrenalínovej jazdy nebolo nič a museli sme vziať oficiálne taxi. Poslednou dnešnou úlohou bolo ešte usmrtiť v sprche veľkého švába, ktorý mi strašil priateľku:-)
Streda 18.10. Havana: Po včerajšku sme si dali dnes ráno pohodičku. Vstali sme o deviatej a pokojne a dlho si užívali raňajky na terase. Asi po dvoch hodinách sme sa konečne donútili vyjsť von, zastavili sme sa v obchodnom dome Plaza Carlos III, nie je vôbec pravda, že v kubánskych obchodoch sú prázdne regále...
Na Námestí Revolúcie sme mali viac šťastia než v pondelok a do tej bielej veže za sochou José Martiho sme sa dostali. Vo vnútri bolo múzeum s kopou fotiek (najzaujímavejšia bola tá, na ktorej Fidel mával veľkou kubánskou vlajkou na more) a rôznych dokumentov, po rýchlej exkurzii sme sa výťahom s obsluhou vyviezli tam, odkiaľ sme mohli obdivoavať, ako sa supi zlietajú na zdochlinu socializmu:-) Vážne, okolo nás krúžilo niekoľko supov...
Za Martiho memoriálom stojí prísne strážená budova s Fidelovými kanceláriami, kam nás nepustili napriek tomu, že vodca dnes úraduje z nemocnice...
Tak sme zašli aspoň na neďaleký cintorín. Cestou sme sa dostali k prvému kubánskemu pesu, keď sme si od starčeka na ulici kúpili za náš turistický dolárový 10cent dva pomaranče a on nám poctivo vydal.
Cintorín bol plný nádherných hrobov a hrobiek, videli sme dokonca i jeden pohreb, ale najväčší dojem na mňa i tak nechal hrob s dominom.
Ďalšou samozvanou taxikárkou, ktorá nám nemala vydať, sme sa zviezli do centra, ale ani druhý pokus dostať sa do Kapitolu nevyšiel, dnes nebol dôvodom pondelok, ale reparácia. Tak sme sa vybrali poflakovať mestom, natrafili sme na múzeum farmácie, ale zvonka sa nám zdalo dosť fádne, zašli sme radšej do múzea rumu. Celkom to tam bublalo, voňalo, nejaké tie sudy ako v tokajskej pivnici, podarený model továrne s húkajúcim vláčikom a na záver ochutnávka 7-ročného Havana Clubu s možnosťou vyhrať nejaký ten rum. Snáď sa mi cestou do Nórska nestratí a že sa mi z nórskeho cla potom nezatočí hlava:-)
V rumovom tóne sme potom pokračovali pri večeri v čínskej štvrti, kde sme si objednali Piña Coladu, najlepší drink, aký sme kedy pili... Nebolo ho ale veľa a tak sme ako vždy poľahky trafili na byt, bolo sa treba pobaliť, zajtra vyrážame na východ.
