reklama

El diario cubano (3/10): Baracoa

Odvážny prelet v ruskom lietadle na severovýchod Kuby, do oblasti, kde sa 27. októbra 1492 zastavil Kolumbus na svojej plavbe do Indie a dal jej meno Porto Santo. Belasý Atlantik, zelené hory a neskutočne milí ľudia...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Štvrtok 19.10. Havana-Baracoa: Na dovolenku výnimočne kruto skorý budíček, o pol šiestej. Silvia nám spravila raňajky, nabalila nás adresami na zvyšok Kuby a už nás taxík viezol na letisko. V Cubana Airlines nám povedali, že tam máme byť 2 hodiny pred odletom, ale bolo to zbytočné. Po check-ine sme si počkali na lietadlo typu Antonov 24 (pamätáte si ešte niekto?). Doňho sme sa dostali cez zdvojenú RTG kontrolu (význam som celkom nepochopil, keďže medzi prvou a druhou bolo len pár krokov a medzi nimi sme neprišli do kontaktu s nikým). Spoločná fotka s modernou ruskou technikou sa nepodarila, akýsi policajt mi za chrbtom zasyčal ich typické pss pss a tak sme fotili radšej len interiér. Posádku tvorili letuška (ktorá počas letu rozdávala kubánske noviny, cukríky a džús) a letuško (celý let prespal). Bezpečnostnú kultúrnu vložku odflákli a tak sme sa na predvádzanie plynových masiek z našich branných cvičení (ako sme sa dočítali v jednom cestopise) tešili zbytočne...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Počas vzletu i pristávania sa nám v lietadle trošku dymilo, para nám unikala priamo nad hlavami, skúsil som, bola studená, tak sme usúdili, že to bola asi klimatizácia... Let trval dve a pol hodiny (8:40-11:10), mimochodom, boli sme jediní turisti, letelo s nami asi tridsať domácich pasažierov, takže ani nevadilo, že niektoré sedadlá boli pokazené. Zaujímalo by ma, ako to riešia, keď je let (48 miest) vypredaný, možno majú i miesta na státie:-)

Baracoe sme konečne zažili pocit, keď vás na letisku ktosi čaká s ceduľkou s menom, akurát moje bolo žltou fixkou a tak veľmi vidieť nebolo... spolu s našou novou pani domácou sme sa presunuli k nej domov, na našu druhú casu particulares. Mestečko leží asi 4 km od letiska. Pani veľmi po anglicky nevedela, zato jej manžel lámal kvalitne nemčinu, študoval rok v Leipzigu a my sme už i čosi pochytili zo španielčiny, čiže sme sa nejako dohodli. Chlapík bol rozhladený a svojej ženuške vysvetlil, odkiaľ sme, že to je z rozpadnutej ČSSR, to bolo až bol socializmus kaput. Zdalo sa nám, že sa ho manželka spýtala, čo bude, až bude socializmus kaput na Kube, ale jeho odpoveď sme nepochopili... Naša časť ich domu bola krásna, čistá a priestranná, navyše sme mali prístup na terasu, kde sme si mohli sušiť veci.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Centrum mestečka bolo maličké, s jedným námestíčkom a kostolom, výhľad naň bol najkrajší z hotela na kopci. Vybrali sme sa na pláž Blanca na južnom konci mesta. Skutočne čierna piesočnatá pláž a vynikajúce more. Po Havane príjemný relax. Sčernelo ale i nebo a valilo sa to na nás. Tropická búrka. Zaujímavý pocit, šantiť v mori a zhora na vás dopadajú dažďové kvapky. Pripadal som si ako v polievke, v mori bolo teplejšie ako na súši. Na spiatočnej ceste na casu sme celí premočení boli radi, že po nás domorodci nehádzali kamene, ale len popiskovali... Iný kraj, iný mrav:-)

Večeru nám do hodiny pripravili domáci, tri okaté varené rybky, k tomu pravé kartofle a ryžu a najmä cesnakovo-citrónová omáčka bola nezabudnuteľná.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Piatok 20.10. Baracoa: Pršalo celú noc a aj ráno, keď sme sa vybrali hľadať nejakú možnosť dostať sa z mesta. Vyzeralo to beznádejne a ani náš Leipzig-mann nám nedával veľké šance. Náhodou sme ale pri blúdení centrom narazili na Havanatur a po krátkej diskusii s milým chalanom i jeho nachladeným bossom vyrazili s holandským mladomanželským párom (Wendy en Steven) taxíkom do Humboldtovho parku. Miestny sprievodca nás presvedčil na krátku dvojhodinovú túru, keďže tie klasické dlhšie (3-4 hod) sú dnes vďaka rozvodneným riekam nemožné. V tom vlhkom vzduchu stačili bohate i tie dve, videli sme dosť. Fauny i flóry. Skúšal som spočítať jednej stonožke nohy, ale akosi sa jej to nepáčilo a ukázala mi svoje zuby, alebo čo to bolo, ale bolelo to... Na rozdiel od Havany sa nad nami nevznášali supy, ale sokoly, museli si však nájsť inú potravu. Počuli sme i kvákať najmenšie žaby na svete (dorastajú až do pol centimetra), ale bez lupy sme ich akosi nezahliadli. Ukázali sa nám ale mikrojašterice a cikády. Avokádo, bromélie, čokoládovo voňajúce orchidejky, či arbodeau (strom s pichliačmi, dotkneš sa a povieš Au).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Túru sme zakončili na Playa Maguana, krásnej pláži s bielym pieskom, predajcami kokosových orechov (boli vyplnené vodou s kokosovou arómou, ktorá sa ktovie prečo nazýva mliekom), deťmi, ktoré vám ich nedopité (ne)nápadne odniesli, prasaťom hľadajúcim niečo pod zub, škaredým tlstým belochom olizujúcim sa s mladou Kubánkou vyzerajúcou ešte pod zákonom a najmä gýčovito belasým Atlantikom. Po dvoch hodinách relaxu sa k slovu znovu prihlásil dážď a tak sme sa vrátili do Baracoi. Na case sme si oprali veci i seba a vybrali sa do mestečka. V bočnej uličke nás oslovil akýsi chlapík, či nechceme pravú baracoa-čokoládu. Pri zjednávaní ceny sme sa s priateľkou bavili medzi sebou slovensky a celkom nás zaskočil svojim: ne štyri, dva. Napokon nám za dolár predal štyri a vysvitlo, že ja pracoval v kablovka malacky. Štyri roky. Kubánec rozprávajúci zrozumiteľnou slovenčinou. Veľmi mi to imponovalo. Stal sa našim maskotom pre východnú Kubu, stretli sme ho ešte niekoľkokrát a kúpili od neho ešte niekoľko vynikajúcich čokolád. Náš Guillermo Hernandez. Nechal nám i svoju adresu (až dám urobiť fotky, skúsim nezabudnúť mu jednu poslať), my sme mu nechali pero melasa-černý zázrak, mal z toho českého suveníru obrovskú radosť:)

Zastavili sme sa u holiča na námestí, kde som nechal istý diel svojej hrivy, boli sme tam atrakciou, dodnes som nepochopil význam tej vibrujúcej mašinky, ktorou mi na konci prechádzal po hlave...

O pol šiestej sme sa zastavili v kostole, ktorý býva inak zavretý. Bolo ale pol hodinu pred omšou a bolo to milé, ako si malí Kubánci spievali s kňazom. V porovnaní s inými kostolmi, ktoré sme videli na Kube, potrebuje tento veľmi veľké investície na opravy, ale atmosféra tam bola snáď najlepšia.

Celkom nám vyhladlo, ale nejako sa mestečko vďaka lejaku vyľudnilo a nájsť otvorený podnik, kde by i varili, bol kardinálny problém. Keď sme už strácali nádej a chceli sa vrátiť domov s tým, že budeme musieť znova otravovať našich domácich, pošťastilo sa v La Habanera a špecialita podniku, mierne prepečený steak, mi chutila.

Po večeri sme sa chceli odviezť na casu na bici-taxi, ktoré nás otravovali cez deň, samozrejme, večer a v silnom daždi, sa štvrť hodiny žiaden neukázal. Neostávalo nám nič iné, ako dobehnúť domov kľučkovaním medzi dažďovými kvapkami.

A tam sme mohli veľmi rýchlo a veľmi skoro zaspávať v rytme ich klepotu na okennú rímsu...

Daniel Sloboda

Daniel Sloboda

Bloger 
  • Počet článkov:  116
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Amatérsky cestovateľ, profesionálny farmaceut so sklonom k radosti zo života... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéKultúraNORGECESTYKuba

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu