Pondelok 23.10.2006 Holguín: Po klasických raňajkách v case sme sa vybrali do jedinej miestnej cestovky v snahe dostať sa 50 km na sever k Atlantiku, na pomarančovú pláž (Bahía de Naranjo). V cestovke nám, žiaľ, nepomohli a tak sme sa vrátili do domu k pánovi profesorovi, u ktorého sme spali minulú noc. Trošku nás zaskočilo, keď sediac chrbtom k nám hlásil do telefónu naše mená, krajinu pôvodu a tiež Izrael, Malajzia, Nepál, krajiny, ktorých pečiatky sa sušili v našich pasoch. Ešteže sme neboli v USA:) Na každom mieste, kde sme sa ubytovávali, sme museli odovzdať pasy, z ktorých si majiteľ casy vypísal údaje do akejsi knihy návštev, ale toto sa nám zdala trošku silná káva...
Bonzujúci pán profesor nám potom objednal taxík, ktorý sme si vlastne prenajali na celý deň. Po hodine a pol jazdy sme dorazili k oceánu, ktorý za pár dní budeme obdivovať z druhej strany (po presťahovaní sa do Bergenu:))
Trošku ma zarazilo, že taxikár nechal pustený taxameter, to sa nám predtým na Kube ešte nestalo, ale je pravdou, že predtým sme ešte nešli oficiálnou taxi spoločnosťou... Ale príjemný pán šofér s mizernou znalosťou angličtiny (porovnateľnou s našou znalosťou španielčiny:)) nesklamal, po príjazde k Atlantiku ho vypol na asi 20 dolároch s tým, že nám na papier napísal 50, 51, 52 a riekol money, money, money, na čo zakrúžkoval päťdesiatku, z čoho sme pochopili, koľko nás dnešný výlet bude stáť. Počas rozvážania podľa nášho plánu občas taxameter zapínal a vypínal, nepochopil som jeho taktiku, snažil som sa mu dať najavo, že ho môže mať kľudne vypnutý stále, ale nedal sa...
Na začiatok sme sa sami potuľovali asi hodinku po prímorskom národnom parku a kochali sa zeleňou i rôznymi mikroživočíchmi. Výhľad na komerčnú Esmeraldinu pláž už taký úchvatný nebol. Boli sme trošku v časovej tiesni a tak to bola mierne zrýchlená exkurzia. Zaviezli sme sa potom k akváriu, veľkej to atrakcii najmä pre moju krajšiu polovičku. Akvárium bolo na ostrove, na ktorý nás dopravil motorový čln, za svoje valuty sme dostali uvítací drink („v cene") a na pravé poludnie sa začala show pre turistov. Najskôr vystúpenie troch uškatcov (myslím, že o nich spieva aj Jarek Nohavica ako o lachtanoch)...
...a po polhodine slávy prišli na rad delfíny. Všetkým ochrancom zvierat sa ospravedlňujem, ale bolo to zaujímavé. Potom nasledoval zlatý klinec programu, priateľka si šla zaplávať s Tornádom, svojou novou delfínou láskou:) Dokonca dostala súkromnú hodinu, pridal sa k nim už len jeden Angličan, ktorého žena ho, rovnako ako ja tú svoju, pozorovala a fotila z brehu. A trefne poznamenala: „To budú super fotky, môj manžel s cudzou ženou v bazéne":) Tornádo bol evidentne samček, lebo Angličana negoval a neúnavne sa lepil na moju priateľku, ktorá si z neho dokonca spravila i surf:) Bolo ťažké rozoznať, kto sa viac baví...
Po dvadsiatich minútach rozkoše sa usušila na brehu, spoločne sme sa prešli po akváriu a keď sa dohrnula ďalšia várka turistov (navyše z Francúzska:)), presunuli sme sa na pláž Guardalavaca, kde sme si vychutnávali slnka, mora a pohody.
Našim súkromným taxíkom sme sa vrátili do Holguínu, túlali sa parkami, obdivovali polorozpadnuté sochy, ale i jednu, ktorú by som práve v tejto krajine nečakal:
Skryli sme sa v tieni kostola, kde sme si úplne sami vychutnávali božský kľud, objavili sme obchoďák, v ktorom som si kúpil rifle svetoznámej značky Habana:) a vyhladovaní sa vybrali hľadať nejakú reštauráciu. Bolo to ako vždy náročné, ale zapadli sme napokon v jednej luxusnej s názvom 1720. Keďže sme neboli vhodne oblečení (v obleku a šatách, ale len v kraťasoch a tričkách), tak nás nepustili dnu, ale usadili v akejsi predzáhradke. Keďže nám po chvíli začalo pršať do tanierov, presunuli sme si stôl o kúsok ďalej, ale i tak sa nám nepodarilo dovnútra ani nahliadnuť.
Po večeri sme sa vrátili na casu, kde sme si čakanie na taxík krátili rozhovorom s pánom profesorom. Jeho príbeh je smutný. Učí na vysokej škole angličtinu a španielčinu, jeho manželka je chemická inžinierka. Mesačný príjem profesora je 530 pesos (asi 22 dolárov), ktoré využíva najmä na nákup potravín v obchodoch pre Kubáncov (čo sa mu poznačí do potravinovej knižky), prípadne o čosi drahšie na trhu... Má tri deti, jeden je lekár a aj ďalšie dve majú vysokú školu. Žijú spolu so svojimi rodinami, s dvomi vnúčatami, v jednom malom byte a najlepšiu izbu prenajímajú turistom, aby sa uživili... Každý mesiac musia odviesť štátu 143 dolárov bez ohľadu na to, či niekoho ubytovali, alebo nie a k tomu ešte podiel na zisku. Dosť riskantný podnik... Opísal si adresy miest, kde sme bývali a kde ešte bývať budeme, údajne si tým vzájomne pomáhajú, taký malý kubánsky ubytovací reťazec... a potom sme sa už vybrali v ústrety noci. Najprv sme si spolu s miestnymi pozreli v čakárni na TV nejakú stredoamerickú telenovelu a kým oni sa postupne rozchádzali do svojich domovov, nás čakal na celej dovolenke jediný nočný autobusový presun (8 hodín) do Trinidadu... Dobrú noc:)
