V sobotu ráno sme s malou dušičkou prišli na letisko v Oslo. Po zážitku z letu do Budapešti týždeň predtým sme sa aj celkom báli. Našťastie teraz neštrajkoval nik a nič a navyše SAS používa na bezletenkový check-in automaty, v ktorých si dokonca môžete i vybrať miesto, kde chcete sedieť. Mimochodom, včera bol znova na letisku kvôli pokazeným posuvným pásom na batožinu chaos...
Vzlietli sme, nastúpali výšku a hneď zas začali klesať na pristátie v Haugesunde. Príjemné malé mestečko na cestnej i vodnej ceste medzi Bergenom a Stavangerom. Prešli sme si pešiu zónu, nakúpili si potraviny, pozreli si ružovú radnicu a stan s hladujúcimi (štrajkujúcimi) Afgancami a sadli si do autobusu na 2-hodinovú jazdu do Stavangeru vrátane plavby trajektom ako prvým dotykom s fjordmi. V meste bolo príjemne, ľudia posedávali na uliciach i pri jazierku v strede mesta, ale my sme sa len rýchlo presunuli do prístavu, aby sme sa stihli dostať do prírody ešte dnes. Ďalšou kombináciou trajekt-bus sme okolo tretej poobede prišli na chatu Preikestolhytta s pekne zarastenou strechou...
Pôvodný plán bol spať v kempe, ale ten sa neprakticky nachádzal asi 4 km poniže chaty a navyše sa o priateľku obtrel akýsi vírus nejakého nevďačného pacienta. Zložili sme sa na mikroizbe s jednou poschodovou posteľou a vybrali sa na 2-hodinový výstup na samotný Preikestolen. Všetci nás strašili, aké to bude náročné a dobre urobili, lebo túra sa nám zdala celkom príjemná. Miestami sme si pripadali ako v Tatrách, hoci sme boli o 1500 výškových metrov nižšie. V jednom jazere (plese) na polceste sa kúpal taký jeden otužilec. Jeho reč mi bola povedomá, hm, tak sme sa myslím bavili v Ostrave, tak som nadviazal rozhovor. Volal nás do vody, vraj je príjemná, 10-stupňová... schladíme sa snáď niekedy nabudúce...
Na slnkom ožiarený vrchol vo výške 604 m.n.m. sme prišli okolo šiestej a na tej úžasnej 25x25 m. plošine sme vďaka pokročilej hodine boli skoro sami... Vychutnávali sme si krásu Lysefjordu vyše hodiny a nafotili zopár unikátnych záberov.
Na druhú stranu, až také úžasné nám to už neprišlo. Pamätám si, aký som bol uchvátený prvýkrát asi pred 10 rokmi v Geirangerfjorde, ale i pred 4 rokmi na Lofotách, teraz sa mi to tu zdalo „len“ krásne... a bolo mi ľúto, že Tatry sa nevedia tak dobre „predať“.
O deviatej sme sa vrátili naspäť na chatu, kde na nás čakali s večerou, hoci ju podávali len do ôsmej. Milé... Vynikajúca nórska kyselica (kyslá kelová polievka s údeným lososom) a nemecké pivo.
Sprcha a zaspali sme ako batoľatá.
V nedeľu ráno sme uvažovali o plavbe loďou po fjorde, ale počasie sa akosi pokazilo, tak sme sa len vybrali na kratšiu túru po okolí, plantážami nedozretých čučoriedok...
Začalo dokonca i pršať, takže sme sa zviezli do Stavangeru a po klasickom čínskom obede sme si prešli vyľudnené mesto, najmä stará časť s bielymi drevenými domčekmi bola nádherná. Trošku medzi ne nezapadala radnica akoby vystrihnutá zo socialistických príručiek architektúry, ale nemôže zas byť všetko dokonalé.
Pikoška na záver: po návrate domov čakal priateľku mail od slovenského známeho na stanovačke na Lofotách. Po prvých dvoch typu „je tu krásne“ a „je tu nádherne“ bol tretí v zmysle „stále prší, aj v noci je svetlo, chýba mi domov a normálne jedlo“... :-)
