Nízkonákladový prelet Oslo-Geneva prebehol bez problémov, na ženevskom letisku rozprávali lepšie po anglicky ako všetci Francúzi dohromady:) takže nebol problém zohnať autobus do Chamonix, stál skoro toľko ako letenka...
Švajčiarsko-francúzska cestná pasová kontrola bola dosť odfláknutá a už by sa i rysovali zasnežené končiare na obzore, nebyť toho silného lejaku. Šli sme po takom zaujímavom moste ponad údolie, človek so slabšou povahou by mohol dostať i závrate...
Ubytovali sme sa v jednom útulnom hotelíku v Les Houches, mestečku tesne pred odbočkou do tunelu pod Mt.Blancom, asi 5 km od Chamonix. Výhľad sme mali na sochu svätého Antona, izby na druhej strane sa pozerali na ten spomínaný Biely Kopec...
Naše nasledujúce štyri dni vyzerali schematicky asi takto: budíček okolo pol ôsmej, bohaté raňajky ako u Švéda pri stole, skibusom do údolia lanovky, celodenné lyžovanie, návrat na hotel, druhé dnešné jedlo, čiže večera v jednej z reštaurácií (pizzu majú Francúzi naozaj hnusnú a ani miestna špecialita, fondue, nám veľmi nechutila, zato víno bolo každý večer perfektné) a na záver regenerácia v hotelovej saune a bazéne. To nás vždy úplne dorazilo a tak sme chodili spať na dovolenkové pomery dosť skoro...
Chamonix, to sú tri lyžiarske centrá (nevýhodou je asi len to, že nie sú spolu prepojené a tie nekonečné presuny autobusmi...). Každé s asi dvadsiatimi zjazdovkami všetkých možných farieb (od zelenej až po čiernu) a aj keď to veľmi nevidno, tak napríklad toto je červená:
Vyskúšali sme všetky (otvorené) a jeden deň sme sa lyžovali priamo v Les Houches.
Zo štyroch dní nám vyšlo počasie len ten jeden práve v našom mestečku (v poradí deň č. 3) a to sa potom človek mohol kochať i takýmto pohľadom na (asi) Mont Blanc:
Tri zvyšné dni v Chamonix bolo mizerne. Či už to bolo v Le Tour, Argentière, alebo pod Bréventom, lyžovanie sa v istých okamihoch stávalo utrpením. Teplota medzi mínus 5 až mínus 10, podľa nadmorskej výšky, silný vietor, ktorý stáčal snehové vločky proti smeru pohybu a dokonca 3. stupeň lavínového nebezpečenstva, vďaka ktorému boli i niektoré zjazdovky niekedy zatvorené (napríklad táto červená vo výške 2414 m.n.m., po ktorej sme sa spúšťali ešte pred štvrť hodinou):
Najvyšší bod, z ktorého sme sa spustili, bol 2765 m.n.m., na free ride z Des Grands Montets (3275 mnm), či z Aiguille du Midi (3842 mnm) sme si netrúfli.
Najlepšie sa lyžovalo práve v ten slnečný deň a najviac sme sa vybláznili na dlhej čiernej Kandahár zjazdovke, v horšom počasí nám asi najviac sadla červená Lognan, na istých úsekoch zúžená a preto dôkladne značená:
Posledný deň dovolenky sme strávili v Ženeve, kde sa to už jarne zelenalo a ja som si našiel novú kamarátku:)
Mesto pôsobilo na nás trošku sterilne, všade samé parky a banky, ale napokon sme našli i jednu katedrálu (Saint Pierre), z ktorej bol prekrásny výhľad na zasnežené kopčeky i jazero, ktoré sme okúsili i zblízka, na troch rôznych loďkách, dokonca i okolo známej fontány, ktorej sa asi upchali trysky...
V programe už bol len presun na letisko, hodinu zmeškané lietadlo, neskorý prílet do Oslo (o polnoci), beh na posledný vlak do mesta a o pol druhej nadránom viacnásobný (napokon úspešný) pokus o naštartovanie auta nocujúceho pri -10°C v Askeri.
Po prílete na letisko v Oslo nás čakala milá informácia, že v lietadle zo Ženevy nie sú žiadne lyže (bola nedeľa večer, let bol vypredaný a predpokladám, že skoro každý mal so sebou nejaké lyže), napokon prišli i spolu s našimi ruksakmi s chutnými francúzskymi syrmi v stredu večer taxíkom, ako valentínsky a narodeninový darček... je to jasné, batožine sa páčilo na dovolenke viac než nám:-))
