Minulý týždeň v piatok po práci sme spolu s mojimi tromi nórskymi kolegyňami odleteli smerom na východ. Necelé dve hodiny lotyšskou národnou spoločnosťou, ešte nikdy som neletel v tak dobre vykurovanom lietadle s tak ekonomicky riešeným rozmiestnením sedadiel... Bolo čosi pred polnocou, keď sme vystúpili utláčaní a spotení do tmy Rigy.
Hotel som vyberal ja a tešilo ma, že kolegyne s ním boli spokojné. Trošku síce frflali, že sme bývali na najvyššom poschodí, kde sa každý večer konali jazzové koncerty, ale veľmi rušené myslím neboli. Mne najviac imponovalo, že každé zo šiestich poschodí malo nádych inej farby, nám sa ušla modrá. A mojim spolucestovateľkám zas moje oprašovanie základov ruštiny. Nie všetci domorodci vedeli anglicky.
Mal to byť čosi ako firemný výlet, utužovanie vzťahov, ale postaviť program na pravidelných obedoch o jednej a večeri o šiestej sa mi v kolektíve s vekovým priemerom 30 rokov zdalo zúfalo málo sociálne...
Jednu kolegyňu sa mi podarilo v sobotu večer vytiahnuť na úžasný moderný balet o Popoluške v Národnom divadle s krásnym starožitným interiérom. Ale to bolo všetko, na nočnú zábavu akosi nebola nálada, len sme tak sedeli v bare v družnom rozhovore...
Najväčšou zvláštnosťou bolo, že medzi tromi Nórmi som to bol len ja, kto si objednal alkohol. Jednoducho by som nemohol zaspať bez otestovania miestneho piva a červeného vína:-)
Dozvedeli sme sa, že šéfkine rastúce brucho nie je od chutného jedla a pri tej príležitosti som dostal ponuku na kariérny rast od apríla, teda aspoň na rok...
Prehliadka mesta (veľkosťou sa blížilo k bratislavskému) sa zvrhla na vymetanie obchodov, asi som bol jediný, kto sa pri tom nudil...
Trhovisko à la Miletička ma ešte bavilo, sledovať ten ruch a prvýkrát v živote sa osobne zoznámiť s granátovým jablkom...
Ale na tých kamenných som nič extra nevidel.
Možno sme ako profesionálne deformovaný kolektív mohli navštíviť viac ako jednu lekáreň (ja som bol sám potom asi v piatich), prípadne farmaceutické múzeum (keď som sa doňho v pondelok vybral sám, bolo zavreté).
V nedeľu sme sa vybrali do Jurmaly, kúpeľné centrum bez stánkového predaja čokoládových oplátok ma oslovilo najviac blízkosťou mora. Nie, nekúpal som sa, na slnku bolo sedem stupňov, ručný test vody nedokázal, že by bola teplejšia:-) V pôvodnom pláne bola nejaká masáž, ale šéfkin predpoklad, že prídeme, odprocedúrujeme a ideme ďalej, sa ukázal ako nesprávny. A čakať päť hodín sa nikomu nechcelo.
Lotyšský osobák s drevenými lavicami šinúci si to pomedzi brezy bol zážitok.
Rovnako ako krst v ruskom pravoslávnom kostole.
Či cesta z hotela do centra (4 km), ktorá viedla okolo čokoládovej továrne, tá vôňa...
V pondelok sme mali voľný program. Kým kolegyne pokračovali v nákupoch, ja som sa vybral na perifériu Rigy. Hľadal som etnomúzeum v píniovom lese pri jazere, ale stroskotalo to na mizernom spojení s MHD a nemožnosťou dostať sa ta peši. Ale jazero v diaľke som videl :)
Vrátil som sa do mesta, vyhrieval sa na slnku, počúval ticho v katedrále a bol podozrivý (asi) vrátnikovi, keď som si fotil slovenské veľvyslanectvo. Zaujímavé, že nielen múzeá, ale aj niektoré kostoly boli v pondelok zavreté. Takže plán pozrieť si mesto z vtáčej perspektívy (nielen v Mníchove majú v chrámoch výťahy na vežu) nevyšiel.
Po poslednom spoločnom obede sme sa taxíkom odviezli na letisko. Šofér používal v zápche zvláštne metódy rýchlej jazdy, porušil snáď všetky predpisy a kilometer pred letiskom mu došiel benzín:-) Ale všetko dobre dopadlo a aj spiatočný let do Bergenu prebehol bez zbytočných turbulencií... Akurát ma pobavila jedna letuška (lotyšskej spoločnosti), ktorá na otázky veselým Lotyšom s úsmevom odpovedala: Не понимаю:)
Ako oddych to bolo dobré, ale budúcu jeseň plánujem výlet z pozície šéfa ja... myslím, že ma budú kolegyne milovať...:-))
