Priznám sa, že zo socializmu si toho už veľa nepamätám, takže bolo zaujímavé zistiť, ako to asi u nás pred rokmi vypadalo.
Za štrnásť dní sme prebehli celú krajinu od východu na západ, od severu na juh, zažili ruch i smog Havany, pokoj maličkých mestečiek, horúčavy pri kúpaní sa v Atlantiku i Karibiku i chlad z kubánskych hôr a ako bonus aj tropické dážde. Nalievali sa bublinkovou(!) vodou i rôznymi koktejlami s rumom (nemýliť si s našim umom:)) Vyhrala to jednoznačne piña colada, ale ani také mojito po náročnom dni nebolo zlé...
Anglicky sa na Kube dohovoríte asi tak ako v Španielsku, alebo vo Francúzsku, čiže ak máte šťastie, tak relatívne v pohode. Čo mi ale viac imponovalo, bol chlapík v bohom a Kolumbom zabudnutej Baracoi, od ktorého sme kupovali miestnu vynikajúcu čokoládu, černoška, u ktorej sme bývali v Santa Clare a pouličný predavač CD v Havane, ľudia, s ktorými sa dalo dohovoriť po slovensky(!)... Prvého naučila „kablovka Malacky", druhá študovala v Bratislave a Ružomberku (tá si ale už žiaľ pamätala iba frázu Koľko to stojí) a posledný vyskúšal Chemopetrol Most...
Ja stále tvrdím, že jazyk sa dá najlepšie naučiť v krajine, kde sa ním rozpráva. Tak napríklad my sme pred odjazdom nevedeli povedať po španielsky ani Hola! a po pár dňoch sme si dokázali bez pomoci angličtiny (a po čase aj bez slovníka) objednať, čo chceme na raňajky, v reštaurácii si vybrať z jednojazyčného menu, doťahovať sa o cenu, prečítať si billboardy, ako je dobre v socializme a hlavne, nestratiť sa...
Všetky noci sme bývali v súkromí, v tzv. casas particulares, čo sú registrovaní majitelia bytov, ktorí svoju najlepšiu izbu prenajímajú za ca 25 dolárov (mimochodom, to je mesačná mzda VŠ profesora...), z čoho na konci roka odvádzajú isté percento štátu a okrem toho ešte mesačne pevnú sumu podľa toho, kde sa byt nachádza (v centre malého mesta to bolo napríklad 150 dolárov) bez ohľadu na to, či nejakého turistu ubytujú, alebo nie. Aby náhodou nezbohatli... Bolo to tak mierne tragikomické, keď sa rozvetvená rodina asi 10 ľudí tiesnila v troch-štyroch izbách a my sme mali vlastnú veľkú so súkromnou sprchou... Na Kube sme boli v mesiaci, ktorý bol „mimo sezóny", na turistov poslabší, takže sa nás ľudia, u ktorých sme bývali, snažili presvedčiť, aby sme u nich aj jedli. Raňajky sme nikdy neodmietli, i keď to vždy bola omeleta a med alebo džem, nejaké to ovocie, 100 % džús a silná kubánska káva s horúcim mliekom. Večeru sme si dali len raz, vynikajúcu rybu so zemiakmi a prílohami od výmyslu Kuby, inak sme podporovali miestnu reštauračnú sieť...
Prvé tri noci som objednal cez internet u Silvie Fariñas, tá samozrejme poznala niekoho, kto prenajímal izbu, v každom meste, takže sme dostali zopár adries a potom už len stačilo zavolať deň dopredu a ten niekto nás prišiel čakať na stanicu k autobusu, či na letisko, čím sme ušetrili kopu času hľadaním si ubytovania a mali istotu, že izby mali vždy vysoký štandard.
Po Kube kolujú dve meny, pesos a CUC (konvertibilné pesos). Tá prvá je pre Kubáncov a môžu si za ňu kúpiť potraviny, čo sa im zapisuje do potravinovej knižky, prípadne sa zviesť miestnou dopravou. Zvyšok obchodu beží v „konvertibilnej mene", čo sú čosi ako u nás bony z čias nedávno minulých. Na jednoCUCovej minci bol znak $ a jeho hodnota je približne rovná americkému doláru. Turista sa teoreticky dostane len k CUC, my sme sa prakticky dostali i ku kubánskym pesos, keď sme si kúpili niečo na ulici, nejaké miestne špeciality, prípadne zubnú pastu Perla:) Nakoľko si môžu Kubánci meniť svoje peniaze na „turistické", to som sa nedozvedel, ale keď som do nastavenej ruky jednej ochotnej tehotnej samozvanej sprievodkyni vložil domácu menu, trpko sa usmiala, že toto nie, ale dolár...
A keď som videl v obchode s elektronikou chladničku za 2500 dolárov, tak som nechápal, kto si ju tam asi tak kúpi.
O putovaní Kubou i s nejakou tou fotodokumentáciou sa rozpíšem niekedy nabudúce, keď sa spamätám z práce a z tej nórskej jesene:-)
