Po tom, ako sme si medzi všetkými tými golfovými palicami športovo naladených Nórov našli svoj skromne nabalený ruksak, nasadli sme do požičaného auta a nabrali smer Faro-centrum. Prvý večer sme si dali takú menšiu prehliadku turistického mestečka a nemohli sa zbaviť dojmu, že sme zablúdili kamsi do severnej Afriky. Polozbúrané domy v úzkych uličkách s tou nasladlou atmosférou spôsobili, že sme i zablúdili, na chvíľu sme stratili kontakt s realitou a trvalo nám asi pol hodinu, kým sme sa popod nalietavajúce lietadlá dostali späť k autu. Večer sme zavŕšili v čínskej reštaurácii pri výbornom jedle, z ktorého nikomu neprišlo zle a pri Esteve, asi najlepšom miestnom červenom víne, ktoré sa nám podarilo ochutnať. Hotelová kúpeľňa bola krajšia, než máme doma, takže super úvod dovolenky...
Na druhý deň ráno sme si pozreli centrum Fara za svetla. Všetky mestá, ktoré sme videli, majú centrum tvorené hradbami, za ktorými sa nachádzajú tie najzaujímavejšie miesta... A zaujímavé bolo i to, že napriek tomu, že bola nedeľa, všetky kostoly boli zavreté...
Pomaly sme sa začali presúvať na východ. Najprv sme sa zastavili v prímorskom národnom parku s najväčšou atrakciou - vodnými psami (naozaj, mali plávacie blany!) a nejakými ďalšími voľne žijúcimi vodnými tvormi... aby sme si zvýšili odolnosť voči vtáčej chrípke, tak sme si užili plávania v mori, niektorí viac, iní menej... pre mňa osobne bolo najťažšie vojsť do Atlantiku. Keďže plavky ostali doma, dúfam, že som to stihol dostatočne rýchlo bez pohoršenia miestnej fauny:-) Volavky nevolali na políciu, takže to snáď bolo v pohode a mohol som si vychutnať tú pre mňa mrazivú morskú vodu...
Na neskorý obed sme sa zastavili v jednom z vraj najromantickejších miest v Európe, v Tavire. Trošku nás zmiatol semafor, na ktorom svietila naraz zelená i červená, ale inak naozaj krásne mesto. Portugalci majú zaujímavý štýl stravovania a tak (skoro) všetky reštaurácie majú zatvorené medzi 15. a 19. hodinou. Lenivé popoludnie sme si vychutnali pri riečnom kanáli v jednej kaviarni pri mušliach, šaláte a rezni...
Západ slnka nás sprevádzal na ceste do vnútrozemia. O tom, ako sme dorazili do Mertoly a prečo dostala internú prezývku Mŕtvola, som písal minule, možno by som len mohol spomenúť (ne)premyslený systém jednosmeriek v úzkych uličkách a dva zaujímavé zážitky. Prvým bolo hľadanie ubytovania. V tom, ktoré doporučoval Lonely Planet, bola úplná tma, v tom našom sprievodcovi majú chabý updating, majiteľ zomrel pred 14-timi dňami, našťastie sa nám podarilo nájsť 2 voľné izby v ľudoprázdnom penzióne s len portugalsky hovoriacou majiteľkou, doslova sme sa dohadovali rukami-nohami...
Druhým zážitkom bola večera a poučenie pre kamaráta, že rybacia polievka sa je len v Maďarsku... Tie zvuky z vedľajšej izby neboli, ako sme sa neskôr dozvedeli, bagre v akcii, ale jeho tráviaci trakt v reakcii...
Tretí deň ráno sme si vychutnali rozpad hmly nad mestečkom a nad údolím Rio Guadiana, nádhera, ani nás nerozladilo, že interiér hradu bol zavretý každý pondelok a my sme tam boli práve v pondelok...
Nasledovali ďalšie mestá, Beja a Evora, kamarátovi sa konečne podarilo zohnať anglicky hovoriacu lekárničku, ktorá pochopila, že potrebuje carvao (latinský názov carbo ani bližšie vysvetlenie: také čierne tablety na ukludnenie tráviaceho traktu, v tých anglicky nehovoriacich lekárňach nepomáhali) a tak sa mu vracala chuť do vychutnávania si krajiny.
Na lekárňach ma okrem dlhej otváracej doby (otvorené boli aj po zotmení) prekvapilo, že pred každou bol automat na kondómy.
Evora bola nádherná, okrem asi najkrajšieho interiéru kostola, v ktorom mi agilná pani správcová zabuchla dvere pred nosom, keď som sa rozptyľoval fotením, a moji spoločníci ju museli ukecávať, nech ma pustí dnu, tam bol asi najzaujímavejší pozostatok z Roman Temple, taká miestna raritka...
Z Evory sme sa vybrali vychutnávať si portugalské diaľnice a tak sa nám to zapáčilo, že sme dorazili až do Lisabonu. Konečne veľkomesto, ale boli sme takí unavení, že sme sa rozhodli, že si na nás musí ešte jeden deň počkať.
A v štvrtý deň dovolenky sme si ho fakt vychutnali, nezastavili sme sa od rána od deviatej do večera do deviatej. Nejako mi to všetko splýva. Chrámy, výstupy na veže, zostupy do metra, jazda komickou staručkou električkou, úzke uličky, rôzne výhľady na mesto, portugalský blší trh, ruský supermarket a konečne večera v maličkej pivničke, z ktorej prišlo pre zmenu zle mne... proste taká zaujímavá oslava narodenín:-)
Piaty deň ráno sme dali ešte jednu malú šancu mestu prehliadkou ruiny, chrámu bez strechy a poslednou vyhliadkou na Lisabon pred tým, než sme nabrali kurz na juh na letisko vo Fare, odkiaľ sme večer leteli späť do civilizácie:-)
Napriek tomu, že sa táto dovolenka neradí k mojim najúspešnejším, videli sme toho dosť a kratučký oddych nám v tom pracovnom frmole veľmi dobre padol.
Portugalsko je jednoducho krajina, ktorá sa oplatí vidieť...
Keď nie naživo, tak aspoň v tejto obrazovej dokumentácii...
