Okolo poludnia sme opustili Tiranu a zanechali za sebou kúdol prachu. O dve hodiny sme už vystupovali pod škadarským slnkom. Mesto Shkodra na severozápade krajiny, centrum ničím výrazné (nejaká tá mešita, kostol a pamätník piatich hrdinov),
tak sme sa vybrali okúpať do neďalekého jazera. Úloha dosť ťažká, lebo všetky mikrobusy si to šinuli k moru. Napokon nám pomohol jeden ochotný domorodec, ktorý zavolal na muža sediaceho obďaleč na chodníku a už sme sa viezli samozvaným taxíkom do dedinky Shiroka. Cestou sme museli prekročiť most cez rieku Buna obsadený policajtom, podľa tabule sme práve 1395 km od Mníchova... Na druhej strane bolo čosi ako osada pri Letanovciach, zaujímavé, že i tu odsúvajú isté skupiny obyvateľstva mimo centrum...
Voda v Škadarskom jazere bola úžasne osviežujúca. Dokonca sme si našli súkromnú pláž... Trošku ma preto prekvapilo, že ma ktosi chytal vo vode za nohu, najprv som sa potešil, že o mňa prejavujú záujem vodné víly, ale ono to bola len akási riasa, tak som sa jej vytrhol a držal sa radšej pri hladine:-)
Aj na spiatočnú cestu sme si museli zohnať odvoz, nejaká rodinka si vďaka nám spravila výlet do mesta a ešte za to dostala zaplatené:-)
Večer nás prekvapili davy ľudí korzujúcich hore-dolu centrom, ktorí sa ešte prekvapujúcejšie rozpŕchli okolo desiatej, keď sa z reproduktorov mešity začal ozývať mužský monotónny hlas...
Ráno sme sa potom vybrali na hrad Rozafa. Aj ten bol mimo centra, takže sa môžem pochváliť, že som sa viezol albánskou MHD.
Z hradu bol výhľad na úrodnú albánsku krajinu,
tiež tu boli v klietke zavreté dva medvede a dýchol na nás turizmus. Nejakí tí Poliaci, či Francúzka rozčuľujúca sa, že to tam vôbec, ale vôbec nebolo značené a čo ak zablúdi:)
V meste sme potom ešte videli autobus, ktorý vypustil českých turistov dovolenkujúcich v Čiernej Hore, aby si tiež nadýchali exotiky...
Na Clock Tower sa vyjsť nedalo, so schodami to vyzeralo všelijako, zato sme našli výborne skrytú fototéku so starými čiernobielymi fotkami, dokonca tu bola i historická prvá albánska, ale uloviť sa mi ju nepodarilo, lebo mi začala akási dôležitá pani mávať rukami pred fotoaparátom.
Tak sme sa vybrali pátrať po mikrobuse, ktorý by nás vzal k už spomínaným čiernym horám... Problém. Jeden Albánec by nás aj vzal, ale až nás bude šesť, a my sme boli len štyria. Tak sme si sadli do tieňa a čakali. Po chvíli prišiel čiernohorský mikrobus a ten nemal problém naškrabať dvadsať pasažierov... Zvláštne.
Na albánsko-čiernohorskej hranici malé divadlo. Nik sa nechcel priznať k čiernemu vrecu medzi batožinou, tak nás všetkých nechali vystúpiť a asi chceli vedieť, odkiaľ sme. Ja som nerozumel, tak som sa spýtal English? a to bolo O.K. Napokon sme všetci boli oukej, vrece zabavili, vysypali na zem, boli tam nejaké handry... asi po pol hodine sme zastali, nastúpil chlapík, dal šoférovi bankovku a vzal si sponad sedadiel dva balíčky. Takže čosi sa podarilo prepašovať a čosi nie...:)
Ulcinj, dobrodošli u Crnu Goru. Nápisy slovanské i albánske. Ulice plné ľudí v plavkách vracajúcich sa z pláže. Trošku komplikovaná úloha, nájsť ubytovanie na jednu noc, žiaden z privátov nebol voľný/ochotný. Tak som si sadol na kávu a kamarát z Luxemburgu zatiaľ uspel vo Vile Lux. Raz nešla voda, potom zas elektrina, ale čo, zas tu človek nemôže očakávať taký luxus ako v Albánsku:-) Ale večera bola výborná. Boli sme ju potom spláchnuť vínkom a sledovali upratovanie pláže. Respektíve toho bordelu, čo sa tam za jeden deň nakopil.
Najprv chlapci s vrecami a po nich sa po piesku povozil ratrak a zarovnal to tam, podobne, ako som to videl na zasnežených svahoch. Sranda.
Živá muzika s mierne plechovým zvukom, mne pripadali komickí všetci tí šunkováľači stojaci v rade, aby sa mohli odfotiť s mietnymi (super)hviezdičkami...
Ďalšie ráno sme si vyšľapali hore do Starého mesta. V kaviarni s krásnym výhľadom na preľudnenú pláž mali všeličo, len nie kávu. Akosi mi tie davy turistov nedokázali zlepšiť náladu (desím sa toho, že sa mi raz niečo stane a baviť ma budú práve takéto typy dovoleniek:-))
Tak sme sa odviezli smerom naspäť k Albánsku, na Ada Boyana. Cestou sme videli obrazy ako z východnej Ázie:)
Mikrobus nás vysadil pred najjužnejšou čiernohorskou plážou, ale na tú sme sa nedostali. Vyzerali sme, že sa asi dosť málo nudíme a už vôbec nie ako hoteloví hostia:-) Čo už, museli sme sa zmieriť s najjužnejšou čiernohorskou plavkovou plážou, na ktorej sa horúci piesok lial a tyrkysová voda sypala:-) A čo bolo najlepšie, zívalo to tam ľudoprázdnotou, ani náznak po údajnej výstavbe európskeho Dubaja. Dokonca aj odvoz naspäťdo mesta sme si museli objednať cez mobil...
Čakala nás cesta do Budvy.
