Aj po tme sme po čuchu vedeli, že sme správne. Belehradské smogom naplnené ovzdušie je nezameniteľné.
O polnoci valiace sa davy na hrad alias Kalemegdan, pointa jednoduchá, pod nami pri sútoku Sávy a Dunaja hudobný festival, davy šaleli pri srbskom rocku...
Druhý deň sme začali ortodoxne v katedrále Sveti Sava, základný kameň položili v roku 1935 a ešte ju nestihli dokončiť (myslím, že v Bratislave máme tiež jeden podobný rozostavaný príklad...) Mimochodom, videli ste už v kostole odparkované auto?
Mauzóleum súdruha Tita. Mohol som porovnávať s Che Guevarovým v Santa Clare.
Dve Titove limuzíny strážili vhod k... výstave škandinávskeho dizajnu. Že práve tu uvidím model flytogetu (vlak medzi mestom a letiskom v Oslo), to ma teda posadilo, do stoličky z Ikea...
Okolo nádherných sôch sme sa prepracovali až k Titovmu hrobu spojeného s múzeom (neodolateľné štafety mladosti miestnych spartakiádou postihnutých...)
Spokojní sme si spravili okruh mestom. Do parlamentu nás nepustili, na hradby ale áno, mohli sme porovnávať s výhľadom z Devína...
Srbské rýchloobčerstvenie, vedeli ste, že pizza i pitie sa povie podobne a oboje je to tak trošku vulgárne?:-)
Letisko v Belehrade, leteli sme z tej najposlednejšej stojánky (aspoň myslím, že tak volajú gate na bratislavskom letisku), vytiekla im klíma a tak si nás trinásť doslova vypotilo vpustenie do lietadielka.
Aj do Tirany sme prileteli po zotmení. Na pasovej kontrole som čakal otravné otázky typu prečo nemám víza (ako pred odletom do Izraela toť nedávno), ale vyrazili mi dych inou: Z Belehradu? (okrem nás už nepriletelo žiadne iné lietadlo)... Nasledovalo okienko s nápisom Tax 10 €, unudená teta pozrela na pas: Slovenia? –No, Slovakia. –Slovakia gratis. Kamarát po mne, tiež Slovakia už bol za 10 eur, asi som sympatickejší:) “Nemý taxikár“, za celú cestu vyšlo z neho jediné slovo: beer a to, keď som komentoval billboard na pivo značky Tirana. Hotel bol pekný, horšie to bolo s neskorou večerou, nenašli sme žiadnu reštauráciu, tak sme aspoň otestovali miestnu verziu rýchleho občerstvenia.
Ráno sme začali na zaujímavo riešenom námestí. Z jednej strany socializmom oprášená budova, z druhej mešita, v ktorej sme sa klaňali akémusi vrátnikovi... A všade naokolo totálny dopravný chaos, ktorý tak milujem. Akurát na Blízkom východe som ešte nikdy nevidel červenú karosu:)
Sklamala ma budova údajného Hodžovho mauzólea. Nik ho tam už dávno nevidel, asi utiekol, keď na jeho vrchol umiestnili provokačnú tabuľu...
Vo vnútri sa chlapík menom Saimir Strati hral so zápalkami, asi sa mu páči byť v Guinessovej knihe rekordov. Ja som neodolal jeho Elvisovi z cdčok.
Aj keď sa v tiranskom jazere niekto kúpal, my sme to neboli, predsa len bolo na náš vkus špinavé.
Radšej sme sa zaviezli do Durrësi k Jadranu a pieskovej pláži s čvachtajúcimi sa domorodcami. Predtým ale ešte prechádzka mestom, mešita, amfiteáter (vhodné miesto pre fotografujúcich sa novomanželov) a socha partizána. Káva v podniku s hádajúcimi sa Albánkami a dobiehanie na vlak (vyradené vozne Deutsche Bahn), s vozňami dorazila do Albánska i nemecká presnosť...
33 km naspäť do Tirany asi za hodinu a štvrť, boli sme pre všetkých atrakciou, tlmočníčku nám robila nová kamoška Angelina s geniálnou nemčinou:) Ani s angličtinou to v Albánsku nebolo veľmi ružové, taliančina je asi predsa len jednoduchšia.
Pomaly ubiehajúca krajina s nádherným západom slnka mi pripomínala Kubu, ale tam nemajú zelené mešity...
Nočný život, večera v reštaurácii pre domordcov, harapáš, pokiaľ máte radi jahňacie vnútornosti zmiešané s ryžou, tak by vám chutilo...:) A vranac k tomu, to je prosím kvalitné čiernohorské víno. Ako dezert zákusky č.1 a 2, názvy si nepamätám, ale ten, čo priniesli mne, bol lepší.
Nedeľné ráno, zastávka v rímskokatolíckom kostole, ešteže mali Albánci Matku Terezu,
(dokonalý obraz z mušlí)
taká tolerancia rôznych náboženstiev sa len tak nevidí.
Pred odjazdom sme ešte vykúpili obchod s cdčkami (fanúšikom world music sa veľmi ťažko odoláva) a keď sme zbadali autobus s vykláňajúcim sa chlapíkom vykrikujúcim Shkodra, Shkodra, vedeli sme, že je na čase rozlúčiť sa s hlavným mestom a namieriť si to na sever...
