Možno je to i v očakávaní dovolenky a oddýchnutí si od všetkých starostí...
Mám teraz také pracovné leto, šéfka je na dovolenke a tak robím od nevidím do nevidím. Päť týždňov od rána do večera vrátane sobôt. Ešte dva týždne a hurá do slovenských trópov:-)
Minulý víkend sme si spravili 24 hodinový výlet do Hardangerfjordu. Pochutnávali sme si na plodoch matky nórskej zeme... Čerešne, višne, ríbezle, jahody, maliny (a dnes ráno som sa pri vybehnutí si na kopec za domom ešte pásol na čučoriedkach:)), mňam... V kempe sme sa nefalšovanou ostravčinou porozprávali s Poliakmi na výlete , ktorí boli celkom naštvaní, že im ceny služieb v domovine vďaka vysťahovaniu sa značného počtu lacnej pracovnej sily na Západ rapídne stúpli...
V nedeľu sme sa potom znova spúšťali na lyžiach po ľadovci. Bola by to nadmiera pozitívna oslava menín, nebyť toho, že mi pri tom behali po rozume nepríjemné myšlienky a že som na záverečnej rovinke pred vlekom spadol doslova na hubu...
A tak to ide i v živote. Tá najväčšia kríza, kedy som nemohol v noci spávať, už je našťastie za mnou, stačil k tomu jeden rozhovor. Nikam nás síce s partnerkou (Nóri majú pre nás žijúcich na hromádke výstižný výraz spolubývajúci) neposunul, životná perspektíva je stále kdesi stratená, ale aspoň sa už toľko netrápim. A snažím sa pozerať na život s optimizmom, je to ťažké, ale snaha sa (občas) cení... Človek asi nemôže mať všetko. Výmenou miesta som sa dostal do kolektívu mladých skvelých ľudí, cítim sa (aspoň v práci) ako v Ostrave. To je aj jeden z dôvodov, prečo som zatiaľ zavrhol myšlienku vrátiť sa na rodnú hrudu... Akosi ma tam k vám teraz nič neťahá. Okrem rodičov a sestry so mnou z domova komunikujú už len dve osoby a aj to jedna žije v Luxemburgu a druhá v Mníchove. Ostatná e-mailová korešpondencia sa dá spočítať na prstoch mojich nôh (odhliadnuc od forwardov, fotiek detí a fotiek svadobných:-)) Pri príležitosti menín si síce v smskách spomenuli i ľudia, na ktorých som skoro zabudol ja, ale aj tak...
Môj nový kolega letná študentská výpomoc z Vietnamu má záujem na budovaní mojej telesnej schránky a na jeseň so mnou plánuje pravidelné posilňovanie, bedminton a podobné aktivity, to som si teda dal:-)
S ďalšou kolegyňou laborantkou sme nedávno rozoberali vzťahy (teraz v lete je to v práci trošku nuda) a dospeli sme k tomu, že po vyprchaní úvodnej zamilovanosti je dôležité priateľstvo (nič nové, o tom sa píše asi v každom ženskom časopise:-)) Ale len priateľstvo je zúfalo málo.
Dovolím si odcitovať človeka, ktorý kedysi písal výborné knihy a dnes sa venuje amatérskej psychológii:-) Človeka, ktorý sa pred mnohými rokmi snažil vo mne nájsť spisovateľské vlohy a pozval ma na opulentný obed do pražskej Domažlickej jizby, vypočujme si pána Petra Pišťanka:
Láska je krehké dieťa slobody. Nedá sa ani vynútiť, ani vytrucovať, a dokonca ani zaslúžiť si.
Láska nie je odmenou za výkon. Dáva sa len tak, zadarmo a bezpodmienečne. Je plachá ako motýľ a keď sa zľakne, odletí.
Po drvivú väčšinu svojho aktívneho partnerského života som si podvedome vyberal za partnerky emotívne chladnejšie a tvrdšie dievčatá a ženy s komplikovaným detstvom a ešte komplikovanejším vzťahom k svojim otcom.
Sentimentálne kecy? Možno. Ale je v nich kus pravdy.
Že náš vzťah vždy nefungoval, ako mal? Budem rád, keď mi dá vedieť niekto, komu áno...
Z vlastnej skúsenosti viem, že srdcu sa rozumom rozkazuje ťažko, ja som do toho padol pred tromi rokmi, keď som sa na tri mesiace zamiloval do inej ženy... a na to sa, ako vidím, nezabúda... Rovnako ako na pocit, že v začiatkoch skoro osemročného vzťahu som mal svoju bývalú ako zadné vrátka. Hm, teraz si ako zadné vrátka pripadám ja.
Do života sa nám totiž votrel muž. Muž, ku ktorému cíti viac ako ku mne. To sa stáva, ľudia sa schádzajú a rozchádzajú. Keby to nebol človek, s ktorým sa údajne dva roky nevidela a ktorý je v mojich očiach slaboch, ktorý potrebuje viac psychológa ako moju spolubývajúcu. Ženatý s dvomi deťmi, ktorý sa vraj necíti v manželstve šťastný a tak sa rozhodol narúšať iné vzťahy. Keby len jeden, on paralelne vyznáva lásku hneď dvom, a možno i viacerým, to vie dnes asi len on sám...
Niečo robím zle. Určite. Asi niečo podvedomé... Možno je to tým mojim infantilným prístupom k životu. V niektorých veciach mi je pocit zodpovednosti úplne cudzí... A ona hľadá kohosi, kto by jej otca nahradil. A na to nemám...
V podstate sa mi život obmedzil na zarábanie peňazí a následné míňanie na rôznych miestach sveta... Viem, že to nie je správne, ale každý sme na niečom závislý... ja na cestovaní...
Nech už to je medzi nami dnes akékoľvek, rád by som poďakoval svojej spolubývajúcej a ešte stále najlepšej kamarátke, že sa so mnou vydala na tú prvomájovú púť do Bergenu, napriek tomu, že jej sa na predošlom mieste v práci páčilo a tu až taká spokojná nie je.
Držte nám palce, nech obaja nájdeme životné šťastie, za čo vám úprimne ďakujem:-)
