Aby mi nebolo smutno ani v tomto arktickom medziobdobí, vydal som sa na priateľský lov i tu, na nórskom západnom pobreží.
Boli sme na jednej akcii česko-slovensko-nórskej družby v Bergene. Podobné akcie boli i v Oslo a boli celkom zábavné. Tu sme si prvú hodinu pozreli premietanie fotiek z motorkárskej akcie nejakých Čechov na Sibíri, druhú to isté v modrom z videa a potom sa rozišli do svojich domovov. Akosi málo sociálne. A zaklincoval som to pri cúvaní pred domom, keď som si ťukol do vlastnej motorky. Nie, na Sibír spolu už nepôjdeme :-)
Skúsme inde. Okrem (veľmi) príležitostných individuálnych behov na kopec za domom som sa začal trápiť v spoločnosti podobných indivíduí, ktorí tiež nemajú po práci čo iné na práci.
Spotené a vzdychajúce telá, to je jednoducho posilňovňa.
Aby som len tak nečumel okolo seba, dohodol som si stretnutie s profesionálnym trénerom, nech viem, čo a ako mám cvičiť. Mierne mi liezol svojim mäkkým prízvukom na nervy (tam kde všetci slušní Nóri povedia n, on musel ň, týmto zdravím všetkých Vikingov od Trondheimu:-)) a zabil to tým, keď sa mňa, prisťahovalca, spýtal, ako sa to vlastne ten farmasøyt po nórsky píše... Amatér:-)
Tu sa priateľstvá budú nadväzovať ťažko.
Predo mnou hmla, otáčam sa a kdesi v diaľke za mnou vidieť slnečné svetlo.
Šéfka má pocit, že som prepracovaný, dostávam jeden deň voľno, vyberám si pondelok, idem si užívať babie leto s ľuďmi, ktorí so mnou môžu a najmä chcú byť.
Na organizáciu mám len čosi vyše týždňa. Teším sa z toho, že si na mňa okrem rodičov nájde čas taká pestrá paleta ľudí. Ľudí, ktorí sa istým spôsobom zapísali do života môjho. Ľudí, ktorých som nevidel mesiace, roky, či nikdy predtým. Lásky tajné, platonické, i tá prvá... Najlepší kamarát zo strednej, či ďalší, v odraze ktorého môcť vidieť seba samého pred vyše desaťročím...
Dve asi hodinové stretnutia v Prahe, jedno privítacie, jedno odprevádzajúce.
Bratislava, prechádzka lesom, kde sa ani poriadne zablúdiť nedá:), vytešovať sa z chodenia len v tričku (a nechápať, prečo niektorí majú so sebou tri vrstvy:)), posedenie v luxusnom podniku i v tom, kde ma jedinýkrát v živote okradli (vážne, precestoval som desiatky krajín a o časť majetku som prišiel len v jednej bratislavskej pivnici pred asi piatimi rokmi).
Takže. Je polovica septembra, piatok večer. Cestovateľ pristáva v hlavnom českom meste.
Vyzdvihnutý a odvezený na dom na pražskom vidieku:) Nerozhodný, či prespať tu, alebo ísť na nočný vlak. Napokon si vyberám dobrodružnejšiu alternatívu. Polnočným metrom do centra, jednoduché, na Florenci prestúpim, však sa v Prahe predsa vyznám. Dobieham v poslednej chvíli. Příští stanice Vltavská. Ale veď ja chcem Hlavní nádraží... Divné, asi som sa vybral zlým smerom:-) Je pol jednej, stanica sa uzatvára, naspäť do centra sa teda musím dostať po zemi. Bez českých peňazí, žiaden bankomat, nočná MHD ide neskoro na to, aby som stíhal o pol hodinu vlak. V miernej panike zastavujem taxík. Pražský taxík. Ten, o ktorom kolujú len samé horrorové historky. Nie, karty neberie, ale zastavuje mi pri bankomate a nie, nezdrhne aj s batožinou, dokonca si po 10 minútach jazdy vypýta o korunu menej, než ukazuje taxameter...
Na stanici štvrť hodiny pred záverečnou vyháňajú policajti rôzne sympatické tváre. Chcem si kúpiť lístok, musím počkať minimálne päť minút, kým si pani za okienkom vybaví súkromný rozhovor. V pristavenom vlaku sa pýtam maďarského sprievodcu, či má voľné lôžko do Bratislavy. Premeria sa mi pohľadom a vyhŕkne Fórty juro. Myslím, že to je nejaký fór. Nie, nie je, napriek tomu, že som si z ruksaku strhol nálepku, odkiaľ som priletel, vážne chce za posteľ toľko, ako pražský hostel. Napokon sa vyspím v hyperluxusnom lôžku smerujúcom do Viedne za pätinu maďarskej ceny českému sprievodcovi do vrecka... Vystupujem v Břeclavi, chcem si kúpiť niečo na pitie. Problém. Mince nemám a oba obchodíky otvárajú presne o piatej... vlak na Slovensko o 5:03 a aj keď v oboch už niekto je, odchádzam smädný. Veru, ťažko sa mi bude zvykať na ”ochotu”, keď sa raz rozhodnem vrátiť domov...:-)
Spiatočná cesta do Prahy, v pondelok ráno, je už menej dramatická. Akurát som úplne nepochopil miestenkový princíp v medzinárodných EC vlakoch a bavím sa na povinných rošádach (možno by bolo fajn tie miesta dopredu nejako označiť:-))
Na letisku ma ešte pobaví mikrolekáreň... tak už ten trend dorazil i do Čiech. Vravím si, že si na cestu kúpim melatonín. Postava v bielom plašti ostáva na moment prekvapená, ale vynašla sa, mrkne do počítača a ponúka melasu... Panna zázračnica:-)
Radšej investujem do troch kíl časopisov, nech mi cesta na sever rýchlejšie ubieha. Pri sebe mám presne o 1 Kč viac než ten môj výber tlačeného slova stojí. Predavač mi radí, nech si niečo prajem. Tak si niečo prajem a o hodinu sa pohodlne usádzam na krídle boeingu...
(Hudba : Para - Doma dobre [Para, 2007])
