Za posledné dva mesiace som zažil dve slovenské akcie v Oslo. Prvou bol zmiešaný česko-slovenský mikulášsky večierok a druhou toť nedávno, minulý piatok, slovensko-nórsky fašiangový.
Mal som teda dosť príležitostí rozprávať sa s mnohými Slovákmi, ktorí dlhodobo, či ešte dlhodobejšie žijú v tejto arktickej krajine.
Veľmi dramaticky by som tých usadených rozdelil na dve skupiny. Tých, čo si sem spravili v šesťdesiatom ôsmom výlet a už tu ostali a tých, čo po osemdesiatom deviatom prišli pracovne (väčšinou asi ako au pair) či študijne a z „rodinných dôvodov“ tu tiež ostali...
Zaujímavý poznatok, veľmi veľa Sloveniek je vydatých za Nórov, ale nepamätám si, že by som stretol jediného Slováka ženatého s Nórkou...
Prvé veľké a asi najväčšie prekvapenie, až sklamanie, bolo ukryté v neúspešnej snahe konverzovať v slovenčine s človekom, ktorý sa narodil síce v Nórsku, ale zmiešanému slovensko-nórskemu páru... A nebol jediný:-( Nedokážem to pochopiť. Že sa matka nemôže dorozumieť s vlastným dieťaťom vo svojom rodnom jazyku a čo to dieťa robí na návšteve u starých rodičov na Slovensku, to si nedokážem ani predstaviť.
Smutno mi bolo aj z negativistického prístupu k všetkému, čo je nórske, generácie žijúcej tu už skoro štyridsať rokov. Asi sa na cudziu krajinu zvyká vážne veľmi dlho a veľmi ťažko a niekedy je to i nemožné. Aspoň viem, čo ma čaká...
Čo sa mi na druhú stranu na spolku Slovákov žijúcich relatívne ďaleko od domova páči, je ich súdržnosť. Relatívne časté oficiálne stretnutia, okrem iného pri výbornej strave, v decembri pri domácej gulášovej polievke, minulý týždeň pre zmenu pri domácom segedínskom guláši. A pomedzi to hŕba neoficiálnych stretnutí v kaviarniach, krčmičkách, či len tak na výmennej návšteve doma. Mne osobne to veľmi pomáha, stretnúť popri Nórovi aj niekoho normálneho:-) A možno mám len šťastie na ľudí...
Tak, či onak, v Nórsku sa mi pomaly snáď i začína páčiť, a to vďaka Slovákom tu žijúcim. Vďaka...
