Prišiel tak o dopravný chaos s uzavretými cestami (dôležitý ťah v južnom Nórsku s korčuľujúcimi sa autami), železnicami (na trati Oslo-Bergen sa jeden rýchlik hral na skúter) i letiskami (zaspomínal som si, kde sme pristáli vlani z portugalskej dovolenky). V takejto situácii mi prídu trošku zvláštne smsky typu z Európy: Dnes sa nám dramaticky ochladilo na +7 stupňov alebo Aj u vás už kvitnú snežienky?
Prišiel tak aj o párty s niekoľkými stredoeurópskymi prisťahovalcami v byte jednej Pražáčky sťahujúcej sa domov. Mierne tragikomická, keď si sviečkou podpálila digestor. Alebo keď vysvetľovala jednej Talianke prekvapenej, že Československo už neexistuje, že sme sa rozdelili v 1990-om. Ani som nemal odvahu sa jej spýtať, že kedy sa podľa nej nežno revoltovalo:)
Ale aspoň je už dlhšie svetlo. Aj keď ešte nie o pol jednej v noci, keď vám na prázdnom sídlisku v Oslo pri otváraní auta ktosi za chrbtom po slovensky zahuláka: Necháš to! Čo na tom, že to sú kamaráti, ktorých sme nevideli „roky" a šli náhodou okolo. Strašiť slušných občanov sa nepatrí :)
Čistil som si mailové schránky, od začiatku roku mi prišlo deväť správ od priateľov (nepočítajúc rôzne forwardy, či jedno až dvojvetové maily) a až na jednu výnimku si cez skype už volám len s rodičmi a sestrou. Asi aj preto sa cítim akosi osamotene a žiarlim na priateľku, ktorá má cez chat priateľov požehnane a pomáha im riešiť milostný život. Ja si pritom už ani nepamätám, kedy sme sa naposledy pobozkali a... milujeme sa už len zásadne mimo územia Nórska... Keď si potom jej slová, že sa jej vo Francúzsku páči a že by chcela spoznať i iné mesto ako Paríž, zle vyložím ako výzvu, je nahnevaná, že si robím radosť hlavne sebe, keď naplánujem pozorovanie príchodu letného času na Azúrovom pobreží...
Možno si tým riešim komplexy z menejcennosti, nepraktickosti a celkového sklamania zo seba. Ako keby to bolo jediné, čo viem, vymyslieť a zrealizovať cenovo dostupnú vydarenú dovolenku. Všetci naokolo udupávajú moju sebadôveru a najviac si ju asi udupávam sám, keď pripúšťam, že sú tí všetci naokolo šikovnejší než ja. Neodvážim sa šoférovať auto viac, než po parkovisku, so strachom, že to nezvládnem. Keď niekto z našich spoločných známych potrebuje odbornú (farmaceutickú) radu, volá priateľke a keď tá raz nie je zastihnuteľná a obráti sa na mňa, tak to je samozrejme otázka, s ktorou si neviem hneď poradiť... Keď chcem byť užitočný a idem na políciu vybaviť predĺženie pracovného povolenia, tak to stroskotá na byrokratickej maličkosti, že zabudnem doma fotky. A keď sa rozhodnem kúpiť nový laptop, nechám sa nachytať na nórskej dražobnej stránke predajcom, ktorý si trošku vymýšľa a najlepšie, čo môžem s tým počítačom spraviť, je znovu ho predať a kúpiť si radšej nový v obchode... Ako som už viackrát na blogu spomínal, keď sa darí, tak sa darí...
Riešim dilemu. Na jednej strane by som už chcel skončiť s kočovným životom a usadiť sa niekde u nás doma, mať svätý (a možno i rodinný) pokoj, vlastný dom, auto, mačku a hojdačku:) a na druhej strane tejto dilemy stojí útek do pokoja Himalájí... :-)
Zatiaľ ale utekám len do Alagaëzie, kde sa snažím pomáhať Eragonovi v boji proti škaredému Galbatorixovi a vrátil sa tak po rokoch k fantasy literatúre...
A keď mi do toho z uší spieva Chris Martin We Live In Beautiful World a okolo mňa uličkou v autobuse prejde chlap s červenou tvárou a igelitkou plnou prázdnych fliaš, keď vidím všetkých tých zúbožených narkomanov, ktorí zavítajú k nám do lekárne, tak mu musím dať za pravdu... Nikdy totiž ešte nebolo tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie. Prajem pekný týždeň plný optimizmu :)
