Svoje právo využili snáď všetci v leteckom biznise, učitelia, zásobovanie, novinári, televízia a na tie menej významné si už ani nespomínam.
Ani mi to už nejako neprišlo divné, keď som si prečítal v novinách, že od 1.júla majú prestať premávať všetky autobusy v okolí nášho zapadákova. Akurát premýšľam, ako sa dostaneme 9.7. na letisko s vidinou týždňovej dovolenky, keď nám lietadlo letí v noci (o 7:00) a inak ako nočným autobusom sa naň nedostaneme.
Možno sa to ale vyrieši rovnako ako plánovaný dlhodobý štrajk bánk. Mal sa začať tento týždeň v pondelok, jeden aktívny minister ho ale ešte v nedeľu večer zakázal. Chudáci bankári nemajú rovnaké práva ako ostatní nórski zamestnanci...
Mali ste vidieť tú paniku, keď ľudia pod hrozbou nefunkčných bankomatov a platobných terminálov obkľúčili banky a vyberali hotovosť do zásoby... A v pondelok sa pred bankami tvorili rady znovu, ľudia vracali hotovosť na svoje účty.
Nám sa to ale celkom vyhlo, užívali sme si predĺžený víkend na Slovensku. Dvaja snobi sa vybrali na koncert Depeche Mode z Hokksundu do Bratislavy.
V sobotu ráno sme dorazili na letisko a celkom sa preľakli. Rad pred check-inom bol hrozivý, tak okolo 300 ľudí, do odletu asi 70 min, šanca stihnúť lietadlo sa zdala nulová. Kto a prečo musí štrajkovať práve dnes? Vysvitlo, že to boli posuvné pásy, ktoré posúvajú batožinu smerom k lietadlu. Pokazil sa jeden, prišli opravári a pokazili všetky.
Jeden pán sa snažil uistiť u takej milej pracovníčky letiska, že lietadlá predsa neodletia bez ľudí. Ona na to, a prečo nie? To ho, myslím, veľmi neuistilo...
Hop alebo trop, mali sme síce dva veľké ruksaky, ale nemali sme ich plné, tie plánovali byť plné až na spiatočnej ceste a po chvíľke improvizácie sa z nich stali príručné batožiny...
Poloprázdne lietadlo doletelo na letisko v Budapešti a nás privítalo daždivé chladné dopoludnie. V Oslo bolo ráno o siedmej skoro 20˚C, v Maďarsku o desiatej ledva 10...
Pred letiskovým bankomatom spravili Nóri trošku chaos, vykoľajili ich tie tisíce, ktoré im bankomat núkal na výber a mňa sa jeden vystrašený Škandinávec rovno spýtal, herregud, aký je kurz?
V autobuse maďarskej hromadnej dopravy ma zaskočil jeden opitý domorodec. Snažil som sa označiť lístok v takom odpovedajúcom prístroji a keď mi to nešlo, vzal mi ho so slovom kaputt a pretrhol mi ho na polovicu... Potom sa prechádzal po autobuse a čosi kontroloval, takže to bol asi revízor. Bol ale ešte taký milý, že k nám po chvíli prišiel a trošku zvláštnou nemčinou nám vysvetlil, že na metro budeme potrebovať iný lístok. Milé od neho, ale to som pochopil, že mechanicky poškodený cestovný doklad asi už nebude viac funkčný... Z toho jeho monológu som triezvel asi 5 minút.
Potrebovali sme sa dostať na železničnú stanicu Keleti, žiaľ, jedna trať metra bola v rekonštrukcii a tak sme si na pomoc museli vziať miestnych spoluobčanov. Maďarská znalosť angličtiny je na „svetovej“ úrovni, začínali sme už byť celkom v strese, podľa toho, ako sa za mnou ľudia obzerali, som zistil, že vulgarizmy máme s Maďarmi spoločné:), našťastie sme našli I (informácie pre turistov) a autobusmi sa dostali na vlak.
Cesta bola zážitok sama o sebe. Skôr než sme vyrazili z Pešti, prisadla si k nám do kupé 3-členná rodinka zavšivavených indiánov, lúskali si tekvicu a smrdeli... Vlak bol plný a tak sme to s nimi museli vydržať 2 hodiny. Mosonmagyaróvár bola naša záchrana, tam vystúpili... Počas jazdy sme sa museli rukami nohami dohodnúť na kompromise s vetraním (nápad rázovitého občana Maďarska so zavretým oknom u nás neprešiel v snahe chrániť si dýchacie cesty) a vysvetlil som im i obrázok s preškrtnutou cigaretou, keď si Maďar zapálil v kupé. Odišiel na chodbu a už sa nevrátil. Ešteže existujú symboly...
Čas v Bratislave ubehol rýchlo, koncert Depeche Mode bol úžasný, podobne ako U2 minulý rok v Katowiciach, depešáci si dokonca vybavili i lepšie počasie. Atmosféra i profesionálny výstup kapely urobili na mňa dojem. Možno mohli hrať o čosi dlhšie, možno to chcelo trošku lepšiu organizáciu pri vypúšťaní ľudí z plochy po koncerte a určite tam nemusela v strede stáť tá vysoká modrá... vec.
Spiatočná cesta do Nórska v pondelok bola menej dramatická. Vlastne vôbec. Zvolili sme vlak cez New Castle a Štúrovo a aj let bol v pohode.
Na letisku v Oslo síce nefungovali automaty na vlakové lístky na karty, ale len na hotovosť, ale s tým sme počítali, keďže mal byť ten štrajk bánk. Vlaky meškali 30-40 min, lebo sa im pokazila signalizácia, ach, tá technika. Ale aspoň sme vedeli, že sme pristáli v správnej krajine a mohli si to náležite užiť... Dokonca sme dostali vo vlaku aj krabičku vody ako odškodné.
Do Hokksundu sme dorazili riadne uťahaní, ale tá mini dovolenka stála za to!
