Snažil som sa tam prísť na iné myšlienky. Týmto ďakujem všetkým trom svojim priateľom, ktorí sa mi po mojom „smutnom" blogu snažili vrátiť sebavedomie:) Bolo to ťažké, keďže manžel našej švédskej kamošky bol vo všetkých ohľadoch zručnejší než ja, ale veľmi sa nám nevenoval, mal na starosti stromy ohlodané bobrami.
Kde sú tie časy, keď sa výlety na chaty spájali s dlhými nocami plnými alkoholu a zábavy... asi starneme:) Alebo nás len práca nadmieru vyčerpáva, aspoň mne sa chcelo stále len spať...
Urobili sme si ale pár prechádzok po okolitých lesoch. Hneď prvú noc pri jasnej oblohe, napriek tomu v čiernočiernej tme, pri ktorej sa i nočný výlet na Hrebienok zdá byť prechádzkou osvetlenou krajinou...
Z fauny sme žiaľ videli len okrídlené malé zvery, z ktorých sa mi svojou povahou a latinským názvom najviac páčila straka:))
Kamoška nás povozila vo svojej felícii po horských cestách, aj sme brodili cez mláku topiaceho sa snehu, aj sme videli prepracovaný systém švédskych jazier, aj sme si pripadali ako Američania na výlete so svojimi view pointami...
V rámci liečenia si sebavedomia som trápil naše poštárske auto asi na 50 km, všetci prežili, tak mi to snáď až tak zle nešlo, aj keď na tých bočných cestách sme zas tak veľa áut nestretli. Aj ma to po skoro päťročnej pauze začínalo baviť... Ešte musím niekde vyloviť ten svoj zaprášený kredencový vodičák:)
Výlet za hranice sme zakončili tradične nórsky, nákupom vo švédskom obchodnom dome, najmä potravín...
A po dvojhodinovej jazde plnej rôznych cestných poplatkov (však cestná daň platená každoročne je tak „nízka", že na obnovu „skvelých" nórskych ciest nestačí...) sme dorazili na náš hokksundský vidiek a ostávalo nám už len vrhnúť sa do ďalšieho týždňa monotónnej práce a v ústrety jari...
