Nebudete mi to asi veriť, ale od včera chodím do práce v teniskách... Cesty sú suché, i keď na niektorých miestach je pôda zľadovatená a nejaký ten odpichnutý rittberger okolo jazdiacim zázrakom na štyroch kolesách s radosťou predvediem.
Jar sa teda konečne rozhodla, že sa ohlási nielen v kalendári, ale i naživo. To už nie sú len také náznaky ako pred týždňom. Snehu je v Nórsku síce ešte stále dosť a vydrží vraj až do Veľkej Noci, ale teplota sa od piatku drží v plusových hodnotách a má už byť len lepšie. A z toho mám obrovskú radosť. Som zvedavý, či mi nebude niekedy v horúcom lete za snehom smutno, ale to sa môžem v rámci nórskych možností vybrať napríklad na Špicbergy...
Minulý víkend sme sa vybrali zatiaľ len do Kongsbergu. To je mestečko, čosi ako lyžiarske stredisko, vzdialené od nášho Zapadákova pol hodinu vlakom. Nestál som na lyžiach odvtedy, čo som v januári 2004 riešil svoj čerstvo nezamestnanecký problém, keď sa môj zamestnávateľ rozhodol dať svoje lekárne do konkurzu, výletom do Švajčiarska za kamarátom zo študentských čias. Tak som si povedal, že je na čase vyskúšať, čo si z jazdy na tých dvoch kusoch dreva pamätám. Do Kongsbergu sme dorazili ráno o pol deviatej. Svahy sme videli z vlaku v diaľke na východe a tak sme sa pokúšali zohnať nejaký transport. V nedeľu ráno v ľudoprázdnom nórskom meste? Nemožné. Vybrali sme sa teda po vlastných smerom, kde sme tušili to svetoznáme lyžiarske centrum a rozlúčili sa s predstavou, že budeme stáť na svahu ako prví. Netrvalo dlho, než sme narazili na milú pani so psom, ktorá nám vysvetlila cestu spôsobom “rovno na most, druhá odbočka doprava, potom prvá doľava, za kostolom hneď doprava, potom pravo ľavá zákruta a tak ďalej“. Nebudem to napínať, našli sme to, požičali si lyže, kúpili permanentku a o 10. sa už púšťali na slnkom zaliatych svahoch. Trošku som bol sklamaný, že boli len štyri, ale na druhú stranu som bol nadšený z počasia i z nízkeho počtu lyžovania sa chtivých Nórov. To sa začalo meniť okolo pol dvanástej, keď sa začal rad na vlek predlžovať, ale i napriek prebiehajúcim sa Poliakom sme nikdy nečakali viac než 10 minút. Neboli to Alpy, ale polyžovali sme sa do sýtosti a bol som so sebou spokojný, ako mi to šlo i na čiernej zjazdovke, čo na tom, že vo Francúzsku by bola ledva červená. A ani raz som nespadol!:-)
Možno som o tom písal veľmi obšírne, ale bol to po polárnej žiare môj zatiaľ najlepší zážitok z tejto zvláštnej krajiny. Nejako sa mi minulý týždeň urobilo smutno za domovinou, za normálnymi ľuďmi, normálnym jedlom a normálnym jazykom a tak som si potreboval urobiť nejakým spôsobom radosť. Ešte väčšiu si spravíme najbližší víkend, keď navštívime priateľov v Ostrave, meste, ktoré nám istým spôsobom prirástlo za posledný rok a pol k srdcu. Najeme sa i do zásoby, budeme sa tešiť, že nášmu slovenskému hovorenému slovu bude ktosi i rozumieť a potrénujeme si namiesto nórčiny ostravčinu. Jediné, čo mi bude ľúto, bude to, že chaos s letnými a zimnými časmi nám to celé skráti o celú jednu hodinu... a že sa nám odtiaľ asi nebude chcieť vrátiť...
