O canisterapii sme sa dozvedeli viac-menej náhodne. Toľko nám všetci hovorili, ako pes deťom pomôže, až som sa pre to sám nadchol. Postavil búdu, so susedom pozváral voliéru, naštudoval literatúru. A vrhol sa na chov. Najprv to len spalo, žralo, kadilo a žužlalo všetko, čo prišlo do cesty. Ale bolo to rozkošné. A deti boli nadšené.
Dôležitejšie však bolo niečo iné. Vladko je jedno z detí, ktoré sme si vzali do náhradnej rodinnej starostlivosti. V živote sa stretol so všeličím – s týraním, so zanedbávaním a s neláskou. Keď k nám prišiel, bol bojazlivý a zakríknutý. Trinásťročný chlapec s mentálnym postihom, utiahnutý do seba, s pocitom, že svet je len zlý. Už to, že prišiel k nám, ho veľmi zmenilo. Naučil sa čítať a častejšie sa usmieval. Len tá tichosť zostala. Čo ak povie niečo zlé? Bál sa. Najlepším miestom v dome sa pre neho stala samota jeho izby.
A zrazu do jeho sveta vbehla Baja. Tá radosť bola obrovská. Skamarátili sa okamžite. Dokázal presedieť hodiny pri spiacom šteniatku. Keď bolo vonku vo voliére, Vladko sa k nej zavrel a trávil tam s ňou svoj voľný čas.
Prvá ozajstná a zaznamenateľná zmena sa dostavila po niekoľkých týždňoch. Vladko po mojom návrate z práce sám vyšiel z izby, sadol si ku mne a začal rozprávať. „Oci, tá Baja je taká pekná. A dnes aj cikala, keď som s ňou bol vonku. Ona má takú dobrú srsť. Ona sa mi páči. Je taká biela. A aké zuby jej už narástli. Má ich také ostré.“ – ukazoval celý šťastný od psích ihličiek dopichanú ruku.
Baju sme začali cvičiť. Sadni, ľahni, ku mne. Poslúchala všetkých – len Vladka nie. Jeho takmer nepočuteľné a zle vyslovované príkazy nebrala vážne. Povzbudzovali sme ho. „Hlasnejšie!“ Nefungovalo. „Zakrič!“ Jeho povely boli stále tichšie. „Ja nebudem na psíka kričať...“ „Nemusíš, ale nebude ťa poslúchať.“ Bojoval s tým dlho. A potom si na jednej z prechádzok všimol, ako Baja oňucháva čosi, čo by nemala a chystá sa tým nakŕmiť. Nebolo nikoho, kto by ju zastavil a tak musel on. „Fuj!“, skríkol – a možno sa toho hlasu zľakol viac než Baja. Ona však poslúchla...
Akoby mal toho človek v živote málo. A teraz ešte aj psa. So psom sú samé starosti. Očkovať, venčiť, česať, kŕmiť. Ale Vladka už je počuť.
